Vonkajší svet dýchal tichou mokrou nedeľou. Vykračoval som zrána preskakujúc kaluže a ostrovčeky blata, v ktorých sa už vynímali odtlačky cudzích topánok. Zazrel som ho tesne pred vstupom dovnútra. Vysoký muž vedúci dve miniatúrne bytosti. Nádherný kontrast. Dvaja drobní chlapci k nemu zo zeme do výšky naťahovali ruky a on ich miestami priam niesol. Pripomenulo mi to astronautov, ktorí sa vznášajú dlhými krokmi na mesiaci. Na schodoch v budove som ich dobehol a sadli sme si vedľa seba. Náš vstup do budovy bol podčiarknutý spoločným priateľom. Chvályhodné, že tak ako my i tie deti ho budú poznať už od útleho veku.
Muža som poznal. Dlho sme sa nevideli. Pracuje v detskom domove a tie dve deťúrence rómskeho odtieňa sú jeho zverenci. Uznanlivo som prikývol a pozrel sa na chlapčekov. Jeden sedel vedľa mňa. Avšak to už zvonili zvončeky a omša sa mohla začať. Postavili sme sa a za sprievodu hudby a spevu uvítali príchod kňaza.
Pred nami stáli dve matky so svojimi deťmi. Bol tam aj jeden „ocino“, ale jeho synček ho neposlúchal a ušiel kamsi preč, možno k známym sediacim mimo nášho dohľadu.
Myšlienky mi ulietali na rôzne strany ako vypustené holuby. Zväčša mi to nevadí, aj ony potrebujú slobodu a neraz ma ňou privedú k niečomu zmysluplnému. Jedna z nich zakotvila na tom „čierno-bielom“ vôkol mňa. Na jednej strane ratolesti bez rodičov, na druhej bežný obraz matky s dieťaťom.
Pozrel som sa na chlapčeka vedľa mňa. Akurát sme sedeli, takže stačilo pootočiť hlavou. Ihneď to zaregistroval a pohľad mi opätoval, dokonca ho nasýtil milým úsmevom. Oči mu troška zabiehali, no bolo mi zrejmé, že môj úsmev vidí, pretože radosť v jeho tvári bola žiarivá ako letné slnko lesknúce sa na hladine jazera. Po niekoľkých pohľadoch, vždy opätovaných usmiatím sa, ma chlapček začal skúmať aj bez toho, aby som sa na neho díval ja. Všimol som si ho a pošteklil som ho na malej ruke. Rozmýšľal, tešil sa.
Vstali sme, zaspievali Otčenáš a čochvíľa si opäť sadli. Drobné chlapča ma pošteklilo na nohe. Malo radosť z nového človeka. Tie jeho pohľady vymaľované úprimným úsmevom ma napĺňali energiou ako to robí aj to slnko, na ktoré sa v lete pozerám, keď sa odráža od hladiny jazera.
Pri najbližšom povstaní chlapček ku mne natiahol ruku a ja som ju prijal do svojej. Bola tak drobná, priam ako ruka novorodenca. Niečo vo mne zavibrovalo, azda city a láska od Boha. Sadli sme si a nasledovalo prijímanie. Tu mi usmievavý útly chlapček položil otázku, po ktorej mi pod kožou vyskočili zimomriavky. Vážnosť mi vstúpila dovnútra, navonok som mu to nedal poznať.
„Máš maminku?“ opýtal sa jemný hláskom. Spamätal som sa a odpovedal mu kladne.
„A ako sa volá?“ reagoval pohotovo a zvedavo.
Takto sa ma opýtal aj na otca a sestru, ako sa volám ja, rovnako aj na to či už viem čítať a písať alebo či si už dokážem zaviazať šnúrky na botaskách.
Potom sme museli opäť vstať a náš rozhovor sa prerušil. Ticho a hlboko v sebe ponorený som si uvedomil tie dva svety, ktoré ma tam obklopovali. Pred nami chlapček, ktorý sa tisol na rukách k lícu svojej mamky a ona ho láskavo prijímala k sebe, no a vedľa mňa drobné a priam anjelsky jemné stvorenie, ktoré ma drží za ruku a je nádherne šťastné.
Prišli sme kvôli spoločnému priateľovi a ten svoje dielo dal najavo. Lásku, tak žiarivú a hlbokú. Ukázal mi, že cit, ktorý sa v nás prebúdza je skutočnou živou vodou pre ľudstvo.
Kamarát môj maličký, prajem Ti nádherný život...nádherný ako Tvoj úsmev.
