- Cítim sa ako po výmene oleja, kokos, stále to nechápem. Včerajšok je minulosť, dnes neviem kto vlastne som a čo chcem, no a čo bude zajtra, to sa ani nesnažím vedieť. Ale badám zmenu. Keď si mi dal minule facku, najprv som mal chuť ti rozmlátiť hlavu, ale teraz ti ďakujem, brácho, čoraz viac si uvedomujem ten obrat. – štrngli si dobrým vínom a Tom sa zahľadel pri slovách vďaky do kňazových dobráckych očí. Mama to prežila, síce bude potrebovať ďalšiu operáciu a je to s ňou stále naklonené, ale nachvíľu je z toho von. Vydýchol si.
Nikdy by ho nenapadlo, že bude sedieť pri poháriku s kňazom a vovnútri seba rozmýšľať seriózne, vážne a hlavne ako dospelý človek. Ešte prednedávnom robil hlúposti, ožratí s Jerrym naložili obaja po veľkom hovnisku priamo na chodník a ani si neuvedomovali, že život vie obrátiť šťastie ako kartu, otočí ju ako mincu na inú stranu a zmení hodnoty, zmení svetlo na tieň, človeka na ČLOVEKA, vyškerený roztiahnutý úsmev na zamyslený výraz. Zmena je život, len niekedy prinesie trocha trpšie ovocie. Aj vďaka nášmu egoizmu často nie sme pripravení na takéto a podobné zmeny. Tom videl doposiaľ len seba, kašľal na tých, čo v tom idú s ním, nevyslovil im uznanie či slová vďaky, nekúpil kvet pre potešenie srdca, nenapísal smsku Som rád, že si. Možno je to tou dobou, že sa zmôžeme už len na pár smajlíkov s citovým podfarbením, ale tam to hasne.
- Starý otec, normálne sa čudujem, že aké ťažké ste to kedysi mali. – začal odveci Jerry. – Ani internet, ani mobil, ani hovno. Len písať listy ako väzeň. Dnes, keď niečo chcem, pošlem smsku či email a je to, rýchlo a zrozumiteľne. Žiadne holuby či trápna morzeovka, telegram a pravek. Obdivujem vás, že ste bez toho žili a dokázali ste to podstatné - nájsť sa a byť šťastní. Dokonca dnes je to väčší problém ako kedysi a to sú rôzne možnosti komunikácie. Sadneš na net a za hodinu môžeš mať osudovú ženu svojho života. – starý otec odklonil zrak od politiky v novinách, kde pod článkom mu neustále ťahala oči nahá ženy so silikónovými prsiami a s lacným pohľadom. Kukol sa na ňho ponad okuliare a zamyslel sa.
- Synku, čo ti poviem, to za mojich čias ti stačili na vianočnom stromčeku len orechy a jablká, možno nejaká prskalka a mal si radosť v očiach ako máloktoré rozmaznané dieťa v dnešnej dobe. Dnes obkvačkajú na strom za vrece ozdôb od výmyslu sveta, obkrútia milionmi žiaroviek, kúpia tým detiskám kadejaké hračky za veľký peňáz a oni ich po týždni zunujú a pokazia. Ľudia sa nevedia tešiť z toho, že vyšlo slnko ráno a vidia hviezdy v noci, nevedia si poslať úsmev na ulici a zdvorilo sa pozdraviť. Je to znova taká kamenná doba, čert to vzal aj ten váš vinternet. – a mal pravdu, musel uznať Jerry. Aj keď bez netu by sa cítil ako komunizmus bez roboty. No premýšľal nad tým, že si dá nejaký trojdňový pôst od netu, na začiatok by to stačilo. A mal by za ten čas spraviť niečo užitočné, niečo zmysluplné. Pri nete len rastie riť, človek nepotrebuje ani jesť, ignoruje hlad, smrad, chlad, ledva ide na záchod, nepotrebuje veľa spať iba maniačiť.
Tomovi kdesi v pozadí, ako vianočné sviečky v nočnej atmosfére Vianoc, blikla myšlienka na Mišku, najnovší objav a prvú babu, ktorú nechcel len tak rýchlo poriešiť akoby to bol ďalší hajzliakpapier, s ktorým si vytrie zadok a všetko spláchne do nenávratna. Neraz to tak s ním vypadalo, že ženy boli u ňho ako toaletné papiere, niektorý obyčajný lacný, iný drahý a luxusný, ďalší voňavý, iný farebný, niektorý mäkký a jemný, iný drsný, jeden vydržal chvíľu, iný dlhšie.. Ale Miška, to bolo niečo nové, to už nebol kus, ale bytosť, duša, nielen telo. Túžil po nej, ale niečo si sľúbil. Skúsi si dať pauzu, jednoducho neriešiť. Zahnať túžby, chute, myšlienky a predstavy, zahnať nadržaného čerta v sebe a vydržať aj týždeň.
- Bude to pecka, ako keby niekto vzal Duchovi (jeho spolubývajúcemu) počítač - chlap by asi umrel z nudy. – hovoril si sám pre seba. - Vlastne nie, Duch číta knihy. Kurva, aj kňaz Dodo mi odporučil čítanie, ale zasa tak zle na tom ešte nie som. – Tom nikdy nečítal, nechával si to až keď bude v chládku, lebo počítal s tým, že pri jeho spôsobe života sa tam raz možno ocitne. Ale to lepšie JA mu premietlo momenty, kedy zachytil debatu ľudí ako bol on, bláznivých a pritom sčítaných, ako sa dobre vedia podebatiť na túto tému, že čo všetko sa v knihách skrýva. Ale on to považoval za trápne, i keď im podvedome závidel. Vedel tak rečniť len o futbale a ženách, nič viac. Kiežby vedel byť vo svojom životnom zápase k sebe taký prísny ako rozhodca Micheľ k svetovým hviezdam na ihrisku. Potreboval by aj teraz červenú kartu a pauzu na akejsi životnej trestnej lavičke. Možno by si uvedomil svoje chyby.
Cestoval späť do školy, na intrák. Bus napchatý študentmi, polovica známych "fejsov" - vybalení ako na front. Jerry „miloval“ tie cesty, kedy sa ledva vopchal do autobusu a musel stáť ako vydedený. Myseľ mu nevinne posunula pred oči spomienku na nedávnu cestu s Veronikou, štyridsiatničkou. Rozplýval sa opäť v denných snoch a terminovník v hlave mu pripomienkoval, že piatok je jeho Deň, stretnú sa. Tou predstavou si za posledné dva dni prešiel asi každú voľnú chvíľu, kedy otvoril klietku fantázii.
- Čo by na to povedala mama? Zadrhla by ma ako zvykne starká zahrdúsiť kurence. A foter? Dolámal by mi prsty, ktoré sa dotkli jej stehien, jej jemných pŕs. Isto by sa aj jemu páčila, ale nepriznal by farbu pravdy. – viedol monológ sám so sebou ako obvykle. Častokrát premýšľal nad tým, že asi aký bohatý vnútorný svet majú tie ksichty navôkol v autobuse, že čo si kto z nich myslí, čo si predstavujú. Možno niektorí nemyslia na nič, ak sa to dá, lebo mnoho z nich tak vymleto vyzerá, akoby to boli voskové figuríny. - premýšľal Jerry. Dom voskových figurín - napadlo mu, pozeral to s bývalou a tak sa naľakala pri jednej scénke, až si usrala, to bolo prvý raz pred ním. Trapas, ale jemu to bolo jedno, rád by si aj on kedykoľvek pred ňou, ale nejako sa v tomto radšej intímne zdržiavali. Čo ak by raz omdlela z jeho mŕtvych plynov. Tom mu vždy hovoril, že to sú mŕtve deti, čo v ňom hnije. Že isto môžu byť aj niektorí muži tehotní, samooplodnením, kedy mu semeno už bije na mozog, no ale tie deti sa nemajú ako vyliahnuť, tak hnijú vo vnútri a potom to tak aj vypadá - mŕtve prdy.
- Chcel by som sa ospravedlniť všetkým mojím babám, za to, že vás podvádzam a že sa s vami iba hrám. – vypekali nahlas slová Rytmusa z kvalitných reprákov v aute a Tom ich vstrebával a premýšľal nad tou hudbou, nad slovami, v ktorých sa sem-tam našiel, inak rap nikdy nepočúval. Na intrák ho viezol kamarát, ktorý mal cestu do tých istých končín, tak sa s ním zviezol. Niekomu v aute páchne cigaretami, inému semenom, další používa dvesto voňavých stromčeko - Zdeno bol identický trávou, ako pojazdné Holandsko, ako ten čierny funny týpek zo Scary Movie, ktorý zastavil autom na osudnej ceste a po stiahnutí okien mu zvnútra razil poriadne hustý trávový dym ani z udiarne na zabíjačkové mäso. Premietal si to v hlave a začal premýšľať spontánne nad tým, že český dabing je vždy lepší ako slovenský, prečo? Aj Sám doma dvojka, stratený v New Yorku, je pecka po česky. Slovensky je to už ako kurča bez prísad. Z filmových scénok jeho vnútra ho vytrhla ďalšia pieseň, tentokrát vážna. Braňo to mal vypečané na hlasitosti pre hluchých, takže sa to nedalo nepočúvať.
- Je toho strašne veľa čo si pre mňa urobila, ďakujem mojej mame za to, že ma porodila. – slová drsného Rytmusa, ktorého mnohí odsudzujú, mnohí zbožňujú, jeho slová o mame ho donútili opäť myslieť na mamku. Ten pohľad ako tam leží v nemocnici zapáchajúcej smrťou, jej biedne telo, slzy jeho sestry... Bol s ňou neustále v myšlienkach, občas sa mu chceli do očí tisnúť slzy, nech už bol akýkoľvek, mal city a city nezastavíš, tak ako nezastavíš oblaky, keď sú plné napätia a chcú pustiť kvapky von, tak je to so slzami a citmi ľudí.
- Aj keď sa málo bavíme, tak ja som stále s tebou, ja ťa nosievam deň čo deň v mojom srdci, mama, so sebou... Je toho strašne veľa čo si pre mňa urobila, ďakujem mamička za to, že si ma porodila. – vyznáva v piesni svojej mame raper Rytmus. Tom sa v tých slovách nachádzal, najmä v poslednej dobe si uvedomil hodnotu slova mama. Drgol do Zdena a navrhol mu, nech prepne pieseň, že nemá rád rap. Popravde však šlo o to, že to už nemohol počúvať, lebo by sa tam asi rozplakal.
Človek je niekedy ako hráč na ihrisku a Osud či Boh sú jeho rozhodcami. Niekedy dostane len výstražnú žltú kartu, ktorá je upozornením, že nehrá tak ako by mal. Ale častokrát to človek prehliadne a podcení tak ako podceňujú mnoho iných vecí, preto prichádza na rad karta červená a tá nás načas úplne vyradí z hry. Vtedy máme čas na premýšľanie, no niekomu však nepomôže ani to. Niekto sa ale vie obrátiť a prísť na koreň veci, na to, že kde urobil chybu, vziať si niečo k srdcu. Taký je na správnej ceste. Láska má mnoho podôb, aj tá k blížnym je láskou láskavou, vie byť prehliadaná a nepovšimnutá, kým nedostaneme červenú kartu, lebo žltú sme prehliadli. Tak ako vraví Matka Tereza – Láska obráti, koho chce...
Občas, keď zachádza svetlo, mesiac si vymení úlohy so slnkom, zaspávam a myslím na to, kam smerujem. Či nie som sám sebe protihráč a góly, ktoré strieľam v životnej hre, či nestrieľam do vlastnej siete. Myslím pri tom aj na ľudí, ktorí spoluhrajú so mnou. Zisťujem, že sem-tam sme sebci, nevidíme toho, kto čaká na povšimnutie, kto je na našej strane a ide v tom s nami, ten, ktorý stojí za nami. Tak ako futbal, aj život je kolektívna hra, netreba preto zabudnúť na prítomnosť tých, ktorí hrajú s nami a poďakovať im za ďalšiu dobrú prihrávku. Vždy je krajšie tešiť sa z víťazstva s ostanými ako oslavovať sám so sebou.
pokračovanie nabudúce...
