Nejednému z nás sa stáva, že sa prebudíme zo zlého sna a predsa sme šťastní. Prečo? Lebo po zdvihnutí viečkovej opony zisťujeme, že to bol len sen, že realita až taká krutá nie je. Je to akási milá facka na prebratie. Jerrymu sa prisnilo, že Pančucha sa stala jeho srdcovou záležitosťou – jeho láskou. Pokrútil hlavou vlasov učesaných posteľou, v ktorých sa mu okrem ukážkovej strapatosti usadilo aj pierko z vankúša, a snažil sa na ten sen už nemyslieť. Rozhliadol sa po izbe, vymletý, akoby sa zobudil po dvadsať ročnej kóme. Sníval totiž tak hlboko, že ani neregistroval kedy sa jeho dvaja spolubývajúci vytratili domov.
Tom už v tom čase sedel v autobuse a čochvíľa sa chystal vystúpiť vo svojom rodnom meste. Akurát bol zahľadený pred seba na decko, ktoré skákalo po sedačke, ako keby mu niekto nasypal čili papričky do zadku. Mamka mu totižto nechcela kúpiť nejakú pištoľku či nejakú inú hračku, ktorá by ho po dvoch dňoch zunovala a pokazil by ju ako všetko navôkol seba. Srdil sa sťa malý „ďábel“. Tom ho pozoroval s úsmevom na tvári, videl sa v ňom. V detstve bol rovnaký – malý rozmaznaný bastardík.
– Asi aj tento chalan má všetko, čo chce, okrem otca. Ech, tak by sa mu zišla taká poriadna otcovská... – skonštatoval Tom pre seba v duchu a jemne pokrútil hlavou, pousmial sa. Najradšej by sa nahol a on sám schladil to decko fackou po jeho rozmaznanom zadnom mozgu, – takzvanou tatrankou. Tom sa cítil akoby už prišiel do neba a tam by mu ponúkli návraty do ľubovoľných životných chvíľ. On by si vybral napríklad detstvo – nejaký deň a na moment by sa stal postranným pozorovateľom seba samého. Žasol. Bol taký istý ako to chlapča v časoch detskej bezstarostnosti a nosenia kľúčika na krku. Ak by mu vtedy niekto ponúkol čokoládku či lízatko, poslal by ho ktovie do akých partií ľudského tela. Spomienky sú nádherné, vďaka nim aj minulosť žije, vďaka ním neumrela. Škoda, že človek sa kazí ako čínske trhové hodinky a často si už tie spomienky vybaviť nevie.
Jerry sa pozrel na mobil a našiel tam smsku od štyridsiatničky Veroniky: "Ahoj, to som ja Veron, platí to stretko zajtra? Mám sprostý týždeň, ani v práci, ani doma mi to akosi nevychádza. Rozptýliš ma?" lákavo znelo v správe.
Kto odolá, debil je mohol by byť názov hry, ktorú s ním osud pri Veronike zdanlivo rozohrával. Avšak on odolať musel. Búrili sa v ňom emócie, schyľovalo sa k nervovej búrke. Domov, čiže k starým rodičom, ísť nemohol, – majú prísť jeho rodičia a po tých túži asi tak ako malé dieťa po zubárovi. Opačne však túžil po Veron. Nie len jej, ale aj jemu by sa zišlo menšie rozptýlenie. A mať o dvadsať rokov staršiu, to je výzva, dámy a pánové!
– Je to v riti kamoško! – povedal do prázdnej izby. Cítil sa ako na základke, keď mal mať po hodine cez prestávku rande s peknou spolužiačkou, no v škole sa ukázať nemohol, pretože mal ísť odpovedať a on nič nevedel. Takisto teraz nemohol ísť domov, aj keď vedel, že takto mu uniká šanca ísť v buse s múzou jeho dní.
Ešte sa rozhodol privrieť oči a uniknúť na pár sekúnd z reality. Avšak už aj toto sa pre neho stávalo nebezpečné, tam ho totiž prenasledovala Pančucha so svojím zvodným šarmom a dávala mu ponuku na sobáš. Ak by bola v študentskom časopise súťaž v próze na tému Som v pasci, zvíťazil by Jerry so svojou prácou Ako štvaná zver, stačilo by mu opísať súčasný stav jeho životného rozpoloženia. Našťastie sa mu v tej chvíli už nič strastiplné a vyčerpávajúce neprisnilo.
– Strihaaač! Poď synak, poď do môjho náručia, – vyzýval Tom svojho verného psa, ktorý ho atakoval prejavmi lásky ihneď po otvorení bytových dverí. Sestra bola ešte v škole, mamu stále nechávali v nemocnici, izby preto dýchali tichom a pokojom. Len z kuchyne to nádherné neľudské ticho bytu prešíval a dopĺňal tikot nástenných hodín, ktoré kedysi dostali od starej mamy, keď sa narodila Tomova sestra.
Sadol si do koženého kresla v obývačke a nasával. Nie však alkohol ako kedysi, ale to všetko navôkol. Ponoril sa do chvíle, ktorá sa rozliala v jeho vnútri a nasiakla každý milimeter, každú myšlienku, všetky póry, srdce, všetkých 58 znamienok. Raz si s Jerrym spočítali znamienka, Tom ich mal o 53 menej.
Takto tam sedel asi polhodku. Bolo to ako keby zaspal, ale takým nadzmyselným spánkom – s otvorenými očami, no zastretým pohľadom, pohltilo ho vnútro, pokoj a myšlienky sa mu pomaly ukladali na samé dno jeho mysle. Všetko v ňom spadlo na hladinu maximálneho vypnutia, bol offline, aj keď vyzeral, že sa len na chvíľku zamyslel, odcestoval dušou do krajiny vzdialenej tisícky svetelných rokov. Bol ako zelený kvietok s okuliarmi na ICQ, navonok je prihlásený, ale momentálne chce byť nevidený, nikým neregistrovaný, skrátka neobťažovaný. V tomto sú fascinujúce mačky, keď spia hlbokým spánkom, jednoducho majú v zadku, či im dvíhate ruky, nohy, uši, chvost, či im dáte pod ruky plyšiaka od bývalej, oni spia ako primŕtvené, ako skapaté. Do podobného stavu sa dostáva veľa študentov počas prednášok, pozorujú učiteľa, vyzerajúc, že ho aj počúvajú, ale sú out, možno niekde na pláži, tri tisíc kilometrov vzdialení, bez šiat, mobilu a iných zbytočností.
Stratil sa v tej chvíli, v tom momente. Strihač mu ležal na kolenách, až zaspal. Tom premýšľal nad krásou života, nad tým, že konečne zastavil ten kolotoč, v ktorom sa točilo všetko dokola a on vtedy nerozmýšľal nad podstatou toho, čo robí, čo vidí, čo ho obklopuje. Šiel ako tieň, ktorý kráča za tebou, ale nič ti nepovie, nič ti nedá ani nevezme, ako láska, ktorá už dávno nie je láskou. On bol takýmto tieňom seba samého, potrebovalo to vymeniť. Nasával niečo nové, nepoznané. Ak nás ovláda nejaký Matrix, tak chlapíci teraz prešli na vyšší level a nahrali do Toma inú kazetu.
Jerry vyšiel na balkón a pobudol tam pár minút. Všetko ho začínalo srať a rozhrabávať jeho vnútro, akoby mu to tam rozrýval pojašený krtko, ktorý si fičí tri dni vkuse na nejakom LSDčku. Jerryho myšlienky si posadali do kolotoča a ktosi s ním poriadne zakrútil. Pančucha a fotky, štyridsiatnička Veron a lákavé možnosti, starí rodičia a ich láska, kariérni rodičia a ich snaha mať z neho finančnú figurínu, on sám a jeho adoptívny život. Niektorí ľudia z kolotočov zvracajú. Jerryho už tiež akosi napínalo, najradšej by to nechal bokom, vzal si len svoj tieň a vypadol preč, niekam za hory, za doly, za moria a oceán, kde ho nebude nikto otravovať, tam sa vykvasil na pláž a čumel na príliv. Škoda, že more nie je bližšie...
„Zostanem ja pekne na intráku,“ zahlásil a vrátil sa dnu. Rodičia nech ho zbytočne čakajú u starkých, on sa nebude unúvať. Pokiaľ si neuvedomia, že on nie je hlúpa plastelína, ale duša, ktorá bude kvitnúť len vtedy, keď bude môcť dávať plody tie, ktoré tam zasial Boh či niekto/niečo podobné, nie modelovať nejaké nasilu vtlačené ideály, ktoré tam chcú vysadiť jeho rodičia. Pokiaľ sa on cíti umelecky, má v sebe vlohy tvoriť výtvarne, prečo by sa mal riadiť otcovými predstavami o manažérskej pozícii v ich rodinnej firme, – uvažoval. Jerry im kašľal na peniaze. Vedel, že jeho vnútro bud bohaté len vtedy, keď jeho ruky vytvoria niečo božské. Vedel, že ak má byť jeho život šťastný, tak sa tak stane len vtedy, keď bude dýchať umením, keď dotyk umenia stane sa pre jeho srdce každodenným.
Strihač sa mu pomrvil na kolenách, nejako ho už ten psí bezsenný spánok omrzel, rozhodol sa, že si pôjde radšej niečo zajesť a potom sa bude pýtať von. To rozkolísalo Tomove sústredené myšlienky a vrátilo ho späť do tejto dobrodružnej hry s názvom Život je krásny. Medzičasom mu hlavou preletelo viac myšlienok ako holubov osierajúcich ľudí ponad celé jeho mesto. Mama a jej choroba, farár a ten chalan na vozíku v kostole, on a jeho zvláštne stavy stať sa lepším, jeho rôzne dlhodobé sny napríklad ako nájsť otca a pozrieť sa mu bez pästného súboja do očí.. Kolotoč sladko napečených záležitostí sa točil pomalinky, ale určite. Našťastie jemu z neho zle nebolo. Vedel, že sa točí dobrým smerom, že jeho hodiny budú ukazovať už len správny čas, pretože on skutočne chcel, aby tá zmena priniesla chutné ovocie. Chcel, aby už nebol len tieňom svojho skutočného Ja, ale aby sa stal vyrovnaným a poriadnym človekom, ktorý v sebe nenosí búrku, ale slnko pokoja.
„Keď sa príliš pevne chytíš tieňa, dávaj pozor, aby ti neunikla podstata.“ Celý náš život je akési hľadanie, každý hľadáme dôvod na úsmev, hľadáme cestu ako byť šťastný, tie maličkosti, z ktorých si poskladáme našu spokojnosť alebo sa k nej aspoň priblížime. Viem, veľa ľudí prestáva hľadať už v mladosti či o niečo neskôr, už sa len vezú či točia v akomsi samonesúcom kolotoči. Niekedy pri tomto hľadaní nachádzame práve seba samého. Zistíme, že sme tieňom toho, čím by sme mohli byť, že sme len tieňom našej podstaty. Je dobré ten kolotoč na chvíľu pozastaviť, dať zo seba von to všetko, čo nás ťaží a skúsiť hľadať nanovo - hľadať svetlo pre náš život.
Pokračovanie nabudúce...
