„Jasné, poď ďalej," pozvala ju Tereza, pričom sa vnútri za živým sklom svojich očí tejto návšteve zadivila.
„Sorry, že ťa ruším, no si tu len ty a niečo súrne potrebujem,“ oprela na ňu na jednej strane zúfalý, na druhej zahanbujúci pohľad. Tereza tušila, o čo ide a úmyselne spravila krok vpred.
„Dúfam, že nejde o peniaze, lebo tie by sa teraz zišli aj mne,“ zaklamala.
Ony dve boli najväčším protikladom z celého bytu, v ktorom bývali ako študentky v podnájme. Tereza bola pokojná voda, Jura ničivý oheň, Terka plus, Jura dynamické mínus, Tera anjel, a tá druhá ľavé čertovo vajce. Zatiaľ čo Tera sa životom predierala a vlastnou snahou dosahovala skvelé výsledky, Jura si vďaka otcovým kontaktom a peniazom plávala nielen školou, ale aj zábavou a prípadnými starosťami. Tera musela popri štúdiu makať a obracať sa ako sa dalo. Chodievala preto vypomáhať pri výchove s deťmi.
„Do riti! Čo budem bez prachov?! Otec mi obmedzil dotáciu, vraj veľa míňam. Och, to je nuda! Čo ideš robiť Ty?“ spýtala sa Jura, stratená vo svojej existencii, v nezmyselnosti svojho života, znudená všetkým, čo mala.
„Ja sa chystám do práce, niekto musí aj zarábať,“ odpovedala s podfarbením jemne páchnucej výčitky.
„Och, nikoho nikde, televízor ma už nebaví, internet znova nejde, učiť sa mi nechce. Čo mám robiť?“ chytala sa za hlavu s vlasmi namelírovanými do rubínového odtieňa. Tak fajnovo zafarbené a podstrihnuté vlasiská by brala aj Tera, ale dať za to všetko 50 eur ako Jura považovala za smrteľný hriech.
„Môžem ísť s tebou?“ zabila nečakane Jura.
„Kam? Veď ja idem do práce, medzi deti, nie do baru!“ pripomenula jej Tera.
„Aj keby si šla do tehelne, idem s tebou, pretože sa nudím jak zabudnuté hovno v zadku,“ zakončila, počkala na Terine odsúhlasenie lenivým myknutím pleca a ako nadšená zdochlina sa pobrala hodiť na seba nejaké pohodlné šatstvo.
„Vieš, ale ten svet, ktorý tam uvidíš, nebude pre teba veľmi zaujímavý. Sú to deti, s ktorými sa hrám, venujem sa im a učíme sa spolu. Tam nestretneš žiadneho prachatého krásavca, nie je tam disko hudba, ani obchody či zábavné centrum,“ Tera jej to hovorila ako neandertálcovi, pomaly a s výraznou artikuláciou pier, keď vykračovali do špeciálnej školy.
„Veď už sa z toho neposer, postavím sa dozadu a detiská ani nebudú vedieť, že som tam. A možno majú pekného školníka, ktorý ma vezme niekam do svojej dielne a ukáže mi, s akým nástrojom rád operuje,“ zachichotala sa bláznivá Jura a vypla si mobil, aby ju v novom zážitku nikto neotravoval. Chcela mať pokoj od všetkých kontaktov z jej rozsiahleho telefónneho zoznamu.
Prvé zmĺknutie nadišlo, keď Jura vošla do triedy a zistila, že detičky sú slepé. Myslela, že tam nájde nejaké čertovské stvorenia, s ktorými bude môcť vyvádzať a strihať okenné kvety či podpaľovať nástenku ako za jej mladých čias. Tera ju usadila za katedru a nechala ju odtiaľ všetko pozorovať.
Deti žiarili veselosťou, boli láskavé, ľudské a hravé. Sledovala ich hry, rozhovory, ich šťastné výrazy. Obyčajný úsmev a radosť najmenšieho dievčatka so zlatými vláskami otvorili v Jure zhrdzavenú bránu najhlbších citov, už dlho zakopaných v jej duši. Spomenula si na časy, kedy vyzerala ako to drobné dievčatko a jej otec ešte nebol vychyteným podnikateľom. Bývali v malom byte a Jura sa rada hrávala so slepým chudobným dievčaťom odvedľa. Akonáhle však zbohatli a odsťahovali sa, na dievča postupne zabudla a prestala jej odpisovať na listy.
Jej vnútro sa v tej „slepej“ triede podrobilo duševnej pitve. Uvedomila si, aký život má ona, čo všetko vlastní, aké starosti ju znervózňujú a porovnala sa so slepými deťmi, ktoré mala pred očami. Náhle bola zvedavá, že ako sa asi má jej nevidiaca kamarátka z detstva.
Terka ju zavolala medzi nich a zapojila do hry. Pochytali sa a vytvorili kruh. Dotyk malých rúk Juru ešte viac zelektrizoval, cítila prenikavú energiu lásky. Keď ju na záver deti vyobjímali, nebola dostatočne silná, aby vzdorovala citom a nerozplakala sa.
Vnútorným pohľadom dokážeme vidieť často hlbšie a krajšie ako pohľadom očí. Dá sa ním totiž zhliadnuť aj to neviditeľné. Tie fyzické oči sú zväčša mylne preferované, a preto nejeden človek prepadá veciam svetským, ktoré ho lákajú preč od toho krásneho neviditeľného. Následkom tohto sa zamieňa láska a milovanie s rutinným vzťahom a mechanickým sexom, hodnota človeka s hodnotou peňazí, darčeky vytvorené srdcom za gýčové haraburdy, skutočná krása napríklad prírody je nahradzovaná virtuálnym svetom počítačov.
Krása života je neraz viditeľná len tými vnútornými očami.
