Mravček Pišta rozbalil posolstvo od kráľovnej vo veľkom. Dlho si pripravoval prednášku, ktorou chcel nadchnúť mestských neporiadnych mravcov a motivovať ich ku zmysluplnšiemu životu. Stroskotal však ešte skôr ako stihol dopovedať posledné slovo. Spočiatku sa zdalo, že mravce ho vnímajú ako vzácneho hosťa, keďže ho vyslala samotná mravčia kráľovná. No keďže jeho osveta bola na nich až príliš náročná, zakrátko prestali počúvať a postupne sa vytratili. Malo to asi taký efekt, ako keby dajaký kňaz išiel prednášať medzi svorku anglických chuligánov.
„Kiežby mal každý z nás takú výchovu ako vy v lese,“ poznamenala posledná poslucháčka, ktorá zotrvala až do konca. Volala sa Slnka, pretože sa narodila za krásneho slnečného dňa pod slnečnicami.
„Asi som ich nezaujal a to ma mrzí. Veril som, že ich zmením k lepšiemu,“ priznal sa smutný Pištík.
„Mňa si práveže oslovil, s radosťou sa k tebe pridám a budeme vytrvalo skúšať osvietiť aj ich. Kedysi som mala kamošku z lesa, ktorá mi o vás, lesných mravcoch, veľa rozprávala. Obdivujem váš spôsob výchovy,“ priznala sa mu Slnka a Pišta v nej zachytil poslednú nádej.
Nasledujúce dni naučil Pištík Slnku všetko to, čo chcel naučiť aj ostatné mravce. Zdalo sa však, že ona už mnohé z toho dávno ovláda. Potom sa dali na šírenie posolstva. Zastavovali každého okoloidúceho mravca v dome i v jeho okolí a snažili sa ich naprávať. Vystríhali ich v zlom konaní, ukazovali im správnu cestu, neustále im pripomínali lásku a pozývali ich na prednášky, na ktoré ale nikto z nich nechodil. Mestské mravce si žili svoj život, ktorý väčšinou pozostával z bezhlavého užívania si pri dobrom jedle, spánku, zakrádaní sa do súkromia ľudí alebo sa vybrali rušiť spánok strážneho psa. Vôbec ich nezaujímali otázky ohľadom zmyslu života či správnosti konania.
„Som trošku zúfalá – nikto nás nepočúva, nikto nemá záujem o krásne posolstvo, ktoré si nám priniesol,“ priznala sa po dlhých dňoch Slnka. Mravec Pišta ju však posmelil a pripomenul jej trpezlivosť. Zaspieval jej jeho obľúbenú pieseň o Horehroní a hneď im bolo lepšie.
Zakrátko sa všetko obrátilo na ruby. Domáci sa na mravce nazlostili a začali po nich poľovať. Sprejmi, rôznymi jedmi alebo aj holými rukami. Umieralo ich každý deň viac a viac. Nuž, vojna je vojna a silnejší v nej vyhráva. Teda stal sa zázrak – karta sa obrátila a mnohí došli za Pištom a Slnkou. Pýtali si radu a zrazu boli ochotní spolupracovať. Pištík a Slnka, ktorí sa do seba postupne zaľúbili, oduševnene rozprávali mravcom, ktorí prežili, o zmysle života, o krajšej budúcnosti, o usporiadanom živote – o všetkom, čo už máli dávno vedieť. Pomaličky sa počúvajúci začali meniť a zo dňa na deň mnohí z nich pochopili posolstvo vyslané kráľovnou. Napokon sa stiahli z ľudského obydlia a už im nekradli zo zásob. Objavili sa len vtedy, keď ich nikto nevidel a vzali len to, čo ľuďom už chýbať nebude – čiže omrvinky alebo niečo z odpadu. Niektorí sa po určitom čase rozhodli odísť do lesa a zanechať život v meste. Tí, čo ostali, postupovali podľa slov Pištu a chystali sa zasiahnuť do ľudských osudov.
Pišta si totiž jedného dňa uvedomil, že meštiacke mravce v mnohom len odrážali spôsob života ľudí – čiže príčina ich zlyhania bola aj v ľudských bytostiach. Rozhodol sa, že sa stane neviditeľným poslom aj pre ľudstvo a už aj začal o tom prednášať mravcom. Zakrátko spravili experiment. V neprítomnosti domácich vošli do domu, vzali všetky zápalky a poskladali z nich slová, ktoré ľudí odkazovali na správne konanie. Tak sa napríklad stalo, že keď sa ľudia vrátili odniekiaľ domov, našli na stole slová zo zápaliek usporiadané napríklad do vety: „Zastavte sa a zamyslite nad svojim životom!“ Ľudia to prijali najprv ako žart, potom ako pôsobenie duchov či čohosi podobného. Potom však pustili myšlienky na prechádzku tým správnym chodníkom a uvedomili si múdrosť aj pravdu odkazov zo zápaliek. Ani nie za rok sa život rodiny zmenil k lepšiemu. Takto sa Pištova osveta šírila ďalej a robila svet krajším aj lepším.
The Koniec
