Možno, keď raz príde do nebopekla, hneď pri vstupe mu do rúk vtisnú zlatú trofej Oscara za predvedený herecký výkon zo skutočného príbehu Môj život, a to práve za tento deň, keď schádzal dolu schodmi v „naser si“ nálade a po otvorení dverí náhle zažiaril milým pohľadom štrnásťročného vnúčika hľadiaceho na jeho starú mamu, ktorá si myslí, že chalanko je poslušný ako ktorýkoľvek miništrant z kostola, no pravda je krutá ako horory od Alfreda Hitschkoka – a vnúčik vo svojom voľnom čase s kamošmi kúri trávu a číta erotické časáky, pri ktorých naťahuje svoje náčinie.
- Hurá do toho! – posmelil sa. „Športom za zdravie a krásu!“ – napadlo mu tak ako inokedy v podobných hecujúcich situáciách komunistické heslo, ktoré zabudnuté viselo na futbalovom štadióne neďaleko domu jeho starých rodičov, kde ako malý sopliak chodieval so starým otcom „zakopať si“. Totiž, Jerry si v niektorých životných situáciách hovoril, že život je šport, musíš sa naučiť znášať aj prehru. Teraz ňou mali byť tie dve oštary.
Na izbe medzitým ostal Tom s Duchom pozorujúc z balkóna to divadielko Jerryho stretka. Dve nažhavené baby už postávali pri pouličnej rozžiarenej lampe a čakali na svojho princa.
Cítim sa ako malý. Niekedy som takto z balkóna pozoroval jednu babu, ktorá sa mi páčila - moju o dva roky staršiu susedku. Vždy keď išla zo školy, sledoval som ju. Alebo som „akože“ šiel vysypať kôš. Myslieval som na ňu často, pred spaním pod perinou najčastejšie, no potom si začala domov vodiť nejakého trtkača, tak som stratil zmysel života. – poznamenal Tom, pričom sa Duch len kyslo usmial a upozornil ho na Jerryho príchod na scénu.
No Ahoj, ja som Alenka, veľmi ma teší a toto je Žanetka, ale volajú ju Žabka, lebo má rada zelenú, - Ala sa na neho usmiala asi všetkým možným na svojej tvári – ústami, očami, ušami, aj jej početné pehy sa oduševnili v úsmev.
Mňa volajú Jerry, mám rád všetky farby okrem prihriatej ružovej na pupušoch. Teší ma, - podal im ruku a radšej si zavrel oči, keď ich mal pobozkať na líca. Hovoril si, že jedna vypadá ako Pipi dlhá pančucha – bola vysoká a bohato pehatá a tá druhá, Žabka, bola skôr akousi menšou ropuchou – možno to bolo génmi, možno si rada zapapala, ale nadbytok váhy sa jej odrážal v tak plných lícach, akoby v nich mala uskladnené zvyšky posledného jedla ako to robievajú škrečky. Inak boli normál baby, zaradené v šedom dave.
– Ideme sa niekam prejsť? – opýtala sa Dlhá Pančucha, Jerry prikývol a začal sa obávať o svoj holý život. – Dúfam, že ma neznásilnia, – hovoril si. Vydali sa totiž k blízkemu parku, odkiaľ sa niekedy nevráti ani túlavá mačka či stará opustená kurva.
Niektoré veci nám vedia poprehadzovať myšlienkové a citové vnútro podobne ako preháňadlo vie prehnať vnútro fyzické. Vyvrátime zo seba nadbytočné veci, či už jedlo, city, alebo zastaralé rozumové postupy a životnú filozofiu, ktorú nahradíme vylepšenou.
Tomovou mysľou sa preháňali rôzne myšlienky a city, na ktoré doposiaľ nemal čas, keďže jeho srdce bolo dovtedy trošku egoistické. Teraz mu pred očami neustále svietil chalan z kostola, ktorý mal napriek svojmu handicapu pripútanosti na vozík rozžiarenú tvár – mohol by byť vzorom pre množstvo zdravých ľudí ako prototyp šťastného človeka. Úsmev, ktorý vyžaroval, presiahol väčšinu úsmevov a prenikol aj Tomovou citovou bránou, o ktorej sa dá povedať, že bola na také prieniky dlho dostatočne obrnená, ako antivírus – u neho teda antiemocius.
– Rozmýšľal si nad tým aké sú ľudia kurvy? že koľkokrát sa sťažujeme, akí sme nešťastní, pritom je mnoho ľudí, ktorí sú napríklad na vozíku a vedia byť šťastnejší ako my? Riadne svinstvo, nie? Debili tí ľudia, veď napríklad keď sa im zrúti vzťah, klesnú fondy v banke alebo im niekto ukradne auto, tak dobre, že nestratia zmysel života a ľutujú sa akoby im niekto odrezal cicky. – od veci k veci začal Tom svoju reč hodnú začínajúceho filozofa v gréckej antickej nikým nepoznanej provincii.
Duch dobre vedel, o čom Tom hovorí. Poznal to na svojom bratovi, ktorý mal ochrnuté nohy. Aj preto zbehol do izby a vrátil sa s fľašou červeného polosladkého vína a kolou. Na silné témy treba aj silnú „malinovku“ – hovorieval vždy Tom.
– Máš rád čokoládu? – opýtala sa Dlhá Pančucha, ktorá sa ujala roly moderátorky večernej prechádzky.
– Čo ja viem... – začal odpoveď neutrálne, priam odmerane napätý Jerry. Po celý čas len tŕpol, že čo bude, kam budú mieriť – slovami aj krokmi. Cítil sa ako vystresovaný študent na skúške pri zákernom usmievavom profesorovi, ktorý na ňom celý semester sedel a teraz si ho vychutnáva ako ľudia predraženú mastnú pečenú klobásu v stánkoch na festivaloch. – Rád si osladím život, takže hej, aj čokoláda ujde. – odvetil im po chvíľke.
– Aaa čo tak oriešková? – pokračovala Pančucha so širokým úsmevom.
– Čo som včera zvolená superstar a tie dve prísavky sa mediálne krysy? – pýtal sa sám seba.
– No mne je jedno, oriešková, šmólková či kapustová, hacijakú čo nie je po záruke a na varenie. – Jerry si povedal, že si z nich bude aspoň mierne uťahovať, inak skape od nudy.
Pančucha zalovila v taške a čo nevytiahla?
Jerry mal nejednu kamošku aj z akadémie umení, ktorá študovala herectvo. Uvedomoval si, že byť hercom nie je vždy najľahšie – musíte sa tváriť úplne opačne ako sa cítite – s obrovským úsmevom cez pólku ksichtu sa dívať na svet, pričom viete, že je vám zle až pod psa či pod zdochnuté mača. Takisto stvárnil svoje nadšenie teraz.
Keď už bola čokoláda roztvorená, Ropucha sa natiahla ako prvá. Pančucha si vzala len malú tabličku – vraj si chce udržať postavu, lebo chce byť ako ostatné baby, aby sa chalanom ako je Jerry páčila. Jerry svoju reakciu na tú vetu pocukroval troškou pokrytectva a zahlásil, že – Nie je až tak dôležité ako vypadáš, ale aká si vo vnútri. A ty si pekná aj aj. – Ak by ho takého „úprimného“ boli počuli kamoši, asi pol sekundy by zaváhali či je v poriadku a následne by vyprskli v neutíchajúci rehot, sprevádzaný chytaním sa za pivné pupky, stieraním sĺz z očí a podvedomými obavami, že si pri takom smiechu natrhnú papule.
– Asi ťa to prekvapí, ale ja mám doma brata, ktorý je ochrnutý na nohy a vidím, že aj keď to má ťažké, nesťažuje sa. Chcel by tiež hrávať futbal ako keď bol malý, tiež by si rád pobehol za našou malou sestrou a ponaháňal sa s ňou. Často myslím na neho, keď upadám, keď sa ľutujem alebo ma mrzí, že nemám to a to, spomeniem si na neho a viem, že on má ešte menej a je šťastný. Iste, má svoje trápenie, no vo vnútri je silnejší než my dvaja dokopy. Takže chápem, čo si mi chcel povedať. – Tomovi prechádzali telom citové zimomriavky. Emócie ho nenechali bezcitným. Tu si začal uvedomovať, že dospieva, že otvára oči, že už nie je ten bastard, ktorý si robil srandu zo škaredých, mrzákov či ľudí na ulici. Tu, na internátnom balkóne, v podvečernej atmosfére, mu niekto z jeho vnútra odomkol srdce a nechal mu do neho vnikať skutočné city tak, ako sa do našej izby cez žalúzie ráno predierajú zaprášené lúče slnka a šepkajú nám, aby sme si už zdvihli riť a vychutnávali prekrásny božský deň. Ľutoval svoje konanie. Sú chvíle, kedy je lepšie mlčať, lebo to ticho samo o sebe je odpoveďou, je tiež akousi úprimnou rečou. Toto bol jeden z tých momentov. Tom po niekoľkých sekundách, kedy sa duchom vzdialil, zdvihol pohár a spoločne si s Duchom pripili.
V parku si sadli na operadlo lavičky, Pančucha ešte posledný raz ponúkla Ropuchu a čokoláda bola v nenávratnom ťahu. Jerry si vyžiadal tie fotky, kvôli ktorým sa nechal nechcene prehovoriť na toto stretko. Už to chcel mať za sebou a fotky, kedy bol nadrbaný a spal po diskotéke s nimi v jednej posteli, chcel vymazať. Lenže baby boli prefíkané viac ako si myslel. Dali mu pozrieť šesť fotiek, ktoré mali pre istotu uložené v počítači na izbe a rozsudok znel, že vymažú jednu za jedno takéto stretko aké práve absolvovali. Zvrel v ňom jed hnevu a myslel si, že ich tam v parku zavraždí a zakope pod zem, zasype mokrým lístím a obciká,. Chytil sa za čelo ako zúfalá a nahnevaná matka, ktorej triedna učiteľka oznámi, že jej syn hodil starej učiteľke matematiky pod nohy petardu.
– Asi nemám na výber, – skonštatoval a pomyslel si – Čo si si navaril, to si aj zožereš, kamoško.
– Okej Jerrynko, tak sa ešte dohodneme, kedy si dáme najbližšie rande, ale teraz nám prepáč, poberieme sa už domov. Ešte si musíme čítať nejaké knihy do školy. – vyhlásila s miernym sklamaním v hlase Pančucha.
– Teraz mám akože padnúť na zem a vyjadriť ľútosť ako pes, že mi budú strašne chýbať? – pýtal sa sám seba. Premohol sa a súhlasil. Vyžiadali si objatie, pri ktorom Jerry zistil, že Pančucha má aspoň na dotyk príjemné telo. A boli preč... Nevedel, či sa má radovať z ich odchodu či plakať nad tým vydieraním, tak sa radšej odvliekol domov, bezdušne sťa vyčerpaná stará učiteľka vychádzajúc z triedy malých prašivých prváčikov, ktorí z nej vysali životnú energiu šetrenú na dôchodok.
– Tak ako bolo na rande? Vidím, že si zničený z toho, že tak skoro skončilo. – podpichoval ho Tom. Jerry bez slov, bez prejavu života, vzal fľašu vína a dopil z nej to, čo tí dvaja ešte nestihli doraziť.
– Pozerám, že vaše rande bolo stokrát vydarenejšie. Och, ja teraz potrebujem sprchu. Ó, ja nešťastný zemepán. – zahlásil citát z jeho obľúbenej rozprávky a odchádzajúc z balkóna preťal vzduch ranou zo zadného kalibra.
Keď neskôr všetci traja usínali zahalení tmou, každého sa v predspánkových myšlienkach dotkla téma ochrnutosti. Duch si uvedomil, že čo ak by to osud zariadil tak, že on by ostal na vozíku a jeho brat by sa musel starať o neho, nie naopak. Asi by nemal toľko síl vzdorovať a vedieť prejavovať radosť zo života ako to ide jeho bratovi. Slina mu ťažko prešla dole krkom. Bol vďačný, aj keď nevedel, komu mal adresovať tú vďaku, no cenil si, že je zdravý. Povedal si, že sa posnaží dať bratovi viac ako doteraz, či už svoj čas, nejakú inú pozornosť, či prostú lásku. Tomovi došlo, že síce má telo zdravé, no celé roky mal ochrnutú dušu. Nevedel pohnúť s citmi, prejaviť ich, nevedel hýbať s láskou v sebe. A napokon Jerry – ten pochopil, že za chyby sa platí a momentálne ostal uviaznutý v situácii, z ktorej sa nevedel pohnúť – ochrnul v nej, i keď bol zdravý telom aj dušou, cítil sa ako pripútaný, zviazaný, ochrnutý.
