Myslím si, že človek je tým jedinečný, že si môže vybrať - slobodne sa rozhodnúť, ako bude myslieť, ako povedie svoj život. Keby sme mali vopred dané pravidlá tak, ako to robil napríklad komunizmus, keď bola sloboda ľudí akoby „utiahnutá červeným opaskom“, nebol by náš svet tak šťastný ako teraz, kedy je na nás, akým smerom vykročíme a čomu budeme veriť. Každý si môže vybrať, podľa čoho povedie svoj život. Mojou filozofiou je viera v Boha, preto neraz čerpám energiu práve v Božom chráme, či v modlitbe, vkladám nádej do beznádeje vďaka Bohu a neraz sa posúvam ďalej len vďaka tomu, že veci prijímam tak ako mi ich On dáva. Viem, nie som dokonalý katolík, dôležité je však to, čo nosím v srdci, a to je láska, ku ktorej nás vedie Boh. Mnohí odsudzujú moje presvedčenie, ale keďže mám na to právo, čo ma po nich…
"Aký život má zmysel?" Viem, že je ľahké nato vymyslieť odpoveď, ale iné je vyjadriť to v činoch. Dalo by sa povedať, že taký život má zmysel, ktorý je snahou o lásku a jej podávanie zo srdca do srdca, snaha o ľudské dobro, o sebazdokonaľovanie, stanovenie si určitých hodnôt a snaha nie len o ne, ale aj o šťastný a spokojný život, s tým, že budeme sa snažiť konať tak, aby sme čo najmenej škodili okoliu. Lenže väčšina z tých, ktorí by sa pokúsili o naplnenie týchto slov, by stroskotali už po pár týždňoch. Žijeme v dobe, ktorá nás neraz núti vybočiť z cesty, po ktorej by sme túžili kráčať. Neraz padneme o poschodie nižšie a trvá nám, kým sa vrátime späť, alebo sa dostávame na úplne inú koľaj ako sme si stanovili.
Verím, že každý z nás v tomto svete zohráva určitú úlohu. Podobne ako scenárista napíše svoj príbeh a každej osobe priradí určitú rolu, tak aj ja vnímam celý ľudský život - ako divadelnú hru, v ktorej je každý v nejakej úlohe, avšak ten spomínaný scenár si môžeme písať aj sami. Verím na osud, že mnoho vecí je daných tak, akoby sa stať mali, tak ich aj prijímam. Najmä keď mi niečo nevyjde tak, ako by som si prial, poviem si, že tak sa to stať aj malo. Možno práve preto sa to stalo tak, že ak by sa to udialo inak, neskôr by to mohlo byť horšie.
Človek nikdy nevie, akú kartu mu osud vyloží. Ale predsa, je krásne mať svoj cieľ, svoje sny, túžby. I keď neraz sa nám ich nedarí napĺňať, je lepšie radšej kráčať s nejakými cieľmi než bezcieľne putovať životom. A pravdaže, je to o to krajšie, keď sa nám nejaký ten cieľ naplní. Z vlastnej skúsenosti už viem, že dôležitým prostriedkami sú tu snaha a trpezlivosť, no a jednoznačne i viera v naplnenie, ktorá dáva určitú nádej i v miestach, kedy už cestu ďalej nevidíme. G.E.Lessing, literát, vyslovil slová, ktoré sa mi hodia na vyjadrenie myšlienky, ktorú som práve rozoberal: „Ten najpomalší, ktorý nestratil z očí cieľ, je stále rýchlejší, než ten, ktorý blúdi bez cieľa.“
Neraz sa zamýšľam nad osobami, ktoré stretávam bezducho sa motať ulicami, so snahou zohnať jedlo alebo peniaze na alkohol či cigarety. Nedávno som prechádzal ulicou plnou ľudí, z pomedzi ktorých vytŕčal svojím zjavom jeden sociálny prípad. Šúchal jednu nohu za druhou, nikam sa nenáhliac, zanedbaný, s mútnym pohľadom očí, iste prepitých, a zarážajúco za sebou ťahal pach vlastných výkalov. Mal som z neho nechutný dojem. Viem, že nejeden človek sa dostane na ulicu nechcene a neplánovane, ale nejeden sa tam ocitne vďaka sebe, svojmu nesprávnemu konaniu. Nejeden z nich má ruky, nohy, oči i iné časti tela zdravé, no nechce sa mu pracovať. Zmieria sa s tým, že už sú na ulici a upadnú do tohto stavu, zžijú sa s tým a ťahajú sa tak roky, pokiaľ neumrú bezpovšimnutou smrťou a nikto sa za nimi ani len neobzrie. Toto je opak toho, čo nazývam zmysel života. Mali by sme sa usilovať stále bojovať a žiť, lebo nemáme nič cennejšie ako je život. Neraz tí, ktorí sú na ulici, majú viac ako bohatý človek, majú zdravie a necenia si ho. Môžu pracovať, ale nevyvinú potrebnú snahu. Majú nádej, ale tvária sa ako by ju už stratili.
Mojím cieľom je snažiť sa – snažiť sa nájsť samého seba, svoje miesto v spoločnosti, svoj dar, ktorým naplním život, a tak snažiť sa o to, aby môj život mal zmysel nielen pre mňa, ale aj pre ostatných, ktorých na svojej životnej ceste spoznám. Jedna z najkrajších modlitieb znie „Bože, urob ma sviečkou. Síce ja zhorím, ale podarujem svetlo.“
