Šlo o výjav – dielo brazílskeho umelca Nele Azevada, ktorý na kamenných schodoch námestia v srdci talianskej Florencie vysadil vyše tisícdvesto ľadových človiečikov. Nezdržali sa však dlho a po pár hodinách po nich ostali len mláčky. Jednoduché, inteligentné, geniálne. Autor sa snažil pozastaviť v tejto uponáhľanej dobe a poukázať – pripomenúť ľuďom pominuteľnosť ľudského života. Z pohľadu dejín a času, ktorý sa presýpa nezvratne a bez otázok, je to holá pravda – my ľudia si tu len chvíľu, ako tie ľadové sošky, posedíme a odchádzame kamsi preč, možno do večnosti. Ľudský život keďže stále nie je zastaviteľný či predlžovaný nejakými utopistickými elixírmi života, ani čarami Harryho Pottera z kníh pani Rowlingovej, je pominuteľný. Otázka tkvie zavesená akoby v ľadovom vzduchu, zamrznutá ako tie topiace sa miniľudské sošky, a nezodpovedaná: Sme si vedomí našej konečnosti?
Čo je zmyslom nášho života? Ten vytúžený recept, formulka, poučka či šifra slov sa nám javí ako krásny motýľ, ktorého by sme chceli chytiť, ale stále nám akousi dierkou v našej sieťke unikne. Snáď na chvíľu sa nám zdá, že ho už máme, no neustále sa nájde nejaká trhlina, cez ktorú sa prešmykne a vytratí sa nám. Básnik by povedal, že najprv musíme z nite našich schopností utkať dostatočne dokonalú sieťku, aby sme sa mohli vydať na lov a uchmatnúť si to „svoje“, čo nám patrí.
Filozofia, antropológia, psychológia či etika sa snažia nájsť a stanoviť aspoň relatívne trefnú a výstižnú odpoveď na otázku Aký je vlastne zmysel ľudského života? Snažia sa o tento cieľ možno podobne ako hemingwayov starec o svoj úlovok plaviac sa na mori. A slnko nad nami sa tomu roky prizerá, možno sa smeje... Je na nás, aby sme si každodenne pripomínali formulku Carpe diem – využi deň, ži naplno, a tak sa priblížili k zisteniu toho, kam chceme smerovať náš život, k zisteniu toho, čo je vlastne našim zmyslom života...
