Klop, klop – pripadám si ako nejaký moralizátor, ktorý klope na svedomie ľudí, ale skúsme sa pozastaviť a zamyslieť. Vychádzajme napríklad z filozofa Rousseaua, ktorý tvrdil, že existuje jedna podstatne špecifická vlastnosť, ktorá človeka a zviera od seba odlišuje a tým vyzdvihuje človeka za bytosť s väčšou úlohou. Je to schopnosť neustále sa zdokonaľovať. Nemali by sme zabúdať, že stravovať sa, rozmnožovať a prežívať vedia hociktoré zvieratá. Človek má však nálepku „Pán živočíšstva“, no zahrajme sa na Boha a pozrime sa z leteckého pohľadu na ľudí, zhodnotili by sme, že tí „všiváci“ ničia prírodu viac ako všetky ostatné tvory dokopy. Treba si uvedomiť, že my ľudia sme tu pre niečo veľkolepejšie ako zvieratá a to sa snažiť svojim životom nájsť.
„Kto chce uniknúť svojmu osudu, nesmie zostať otrokom alebo slabochom, nesmie podliehať nižšiemu životu, kde nič na vás nezáleží: dýchať, rozmnožovať sa, jesť, spať, piť. Taký život zďaleka nie je božský. Božský život začína vtedy, keď ľudská bytosť spozná, že nie je žalúdkom, bruchom, pohlavím, bytosťou z mäsa, kostí, svalov, ale že je aj duchom a ako taká má v sebe oblasť vytvárať jemné, svetelné, vznešené diela.“ (Aïvanhov)
Podľa filozofa Kanta ide o to, aby človek pochopil, že jeho cieľom má byť hľadanie svojho miesta v stvorení, a tak porozumieť tomu, čím človek musí byť, aby bol človekom.
Pozrime sa na niektoré naše dni – u niekoho všetky. Ráno vstaneme, aby sme prežili deň ako zvieratá – jesť, piť, možno sa umyť a robiť veci, ktoré nie sú ničím výnimočné, ale priemerné. Chýba tam niečo čím podotkneme na svoju ľudskú podstatu. Napríklad priniesť žene cestou z práce kvety, to zvieratá nerobia.
V ľuďoch sa skrýva viac ako bežne dávajú. Takto sa vytráca ľudskosť – to „viac“, čo robí človeka človekom. Zviera nedokáže vyrezať z dreva sošku božského srdca a osláviť tak napríklad Krista, zviera sa nezmôže na také slová, ktoré rozcítia ďalšie zviera až k slzám, zviera takisto nezmení tento svet tak ako to môže urobiť človek.
