Sú vašou pravidelnou záležitosťou večerné správy, počasie či športové noviny? Ja síce televíziu takmer vôbec nesledujem, ale moja stará mama áno. Večerný program je vlastne akousi jej rutinou – cez deň sa pomotká v kuchyni, po záhradke, pri hydine a v podvečer sadá v rámci oddychu k televízii, aby si pozrela, čo zaujímavé sa udialo vo svete. Cez víkend som ju navštívil a zastihol som ju s ovládačom v rukách pri správach. Vtedy obvykle zvuk pridáva, aby si bola istá, že dobre počuje, keď sa opäť udialo čosi neuveriteľné. Pridal som sa ku nej. Väčšina správ sa venovala povodniam, ktoré momentálne sužujú mnohé kúty našej krajiny. Nemo sme sledovali katastrofu preháňajúcu sa Slovenskom. Starká si neraz povzdychla a súcitila s ľuďmi v postihnutých oblastiach. Autentické videá ponechali asi málokoho v ľahostajnosti.
Určite aj niektorí z vás, ktorí teraz čítate moje slová máte nejakého známeho z postihnutých oblastí, možno práve vy samotní patríte medzi tých, ktorým povodne vážne narušili život. Myslím však, že ktokoľvek so srdcom na mieste nevníma povodňové katastrofy bez toho, aby sa jeho srdce nepohlo, aby v sebe nenašlo ľútosť. Pokoj každodenného bytia sa tu totiž mnohým zmenil a mení na hrôzu. Tam, kde včera zreli plody, smršť zanechala len vymyté prázdno, tam, kde včera parkovalo tak potrebné auto, dnes už stojí iba vrak, tam, kde včera silne bilo ľudské srdce, dnes už nič nepočuť.
Raz mi známa, ktorá sa zaoberá ezoterikou, povedala, že modlitba má obrovskú moc, dokáže spojiť hlasy ľudí, ktorí myslia na jednu vec a želajú si jej naplnenie. Slovensko je hlboko v základoch veriaca krajina. Nemyslím teraz len cirkevne založených ľudí – myslím veriacich – kohokoľvek, kto verí trebárs v lásku, v dobro, v uzdravenie, v lepší zajtrajšok. Verím, že v takýchto ťažkých chvíľach nejedného Slováka, by sme mohli na nich aspoň pomyslieť a vyslať pár slov za ich osud. Tí, ktorí môžete, pomôžte im aj akokoľvek inak – možno sú to vaši susedia, možno sú to ľudia, ktorí prídu raz na pomoc vám. Človek nikdy nevie, ako sa zmení pohyb vetra.
Pred takmer štyrmi storočiami napísal Jakub Jakobeus literárne dielo Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa. Išlo o monológ Matky Slovákov, ktorá narieka nad osudom svojich detí, ktoré trápia rôzne katastrofy (medzi nimi aj prírodné). Možno kdesi za hranicami nášho myslenia taká Matka skutočne existuje – veriaci o tom azda ani nepochybujú. Snáď ona vyslyší prosby Slovákov, ktorí myslia nielen na seba, ale aj na tých, ktorí boli nešťastím postihnutí.
Držím im palce, aby mali dostatok síl bojovať s údelom osudu a čoskoro opäť nájsť slnečné dni s úsmevom na tvári. Vysielam svoju modlitbu k nebesiam.
