Avšak pokoj na premýšľanie či odpútanie sa od reality nenachádzam len pri občasnom posedení si na WC mise či kráčajúc ulicou, ale rád si zájdem napríklad aj do kostola a počas omše si usporadúvam tie moje rozšantené vločky (myšlienky). Takto neraz prídem na to, čo mám urobiť, čo urobiť už nemám alebo – čo sa urobiť ešte dá.
Raz takto sediac na vrchnom poschodí nášho kostola, kde býva menej ľudí ako dole a ja mám na všetko akýsi vyvýšený pohľad, som sa započúval do kázne mladého kaplána. Dosť ma zaujala jedna myšlienka, vlastne prirovnanie. Hovoril o tom, že ľudské telo je podobné orechu. Nikdy neviete, čo sa skrýva pod škrupinou. Vzal som si to k srdcu. Rád by som sa teda odrazil od jeho orechového zosobnenia a vložil navyše do mojich viet aj nejaký odkaz.
Duša je akousi iskrou vnútri tela – je tým, čo rozozvučí život po narodení. Bez nej by to vyzeralo ako kniha bez písmen, ako robot. Vezmite si taký orech. Pod škrupinou objavíte niečo, z čoho dokážete urobiť rozličné zaujímavé veci, napríklad upiecť skvelý koláč či iné dobroty. Avšak pod škrupinou sa tiež môže skrývať len vyschnuté vnútro, ktoré je nám na nič – nedáva už totiž žiaden úžitok.
Rovnako je to s človekom. To, čo nosíme pod škrupinou, skrýva skutočnú hodnotu toho, čím sme pre tento svet. V tele sídliace duševné vnútro je tým materiálom, z ktorého si staviame svoje životné dielo. Keď niekomu to vnútro zhnije a upadne, zanedbáva ho a nedáva nič pre tento svet, je už len akýmsi uschnutým orechom, ktorý zakopeme nakoniec niekam do zeme. I tak nám nebol prínosom. Opak tohto predstavuje orech, z ktorého vnútra sa vytvorí niečo krásne, čo si všimnú aj ostatní, niečo, čo stojí za reč.
Okolie je často kulisa, ktorá tlieska. Kto hľadá ten nájde. Myslím, že v každom z nás je niečo, z čoho môžeme čerpať. Ktosi má v sebe bohatú studňu, ktorá živo pramení a napája stále viac ľudí. Niekto tam má pomenej schopností, no zo svojej jednoduchosti dáva maximum a tak je dôležitou súčasťou životnej stavebnice, zapadá do systému. Je na nás, čo v sebe objavíme a ako to dokážeme zužitkovať. Ten konečný stav, koláč upečený z nášho vnútra, môže byť najkrajším darom pre tých, na ktorých nám záleží. Niekedy nám však treba „nekonečný“ čas na hľadanie svojho vnútra, na spoznávanie, potom snahu na tvorenie a rozdávanie, no a štipka trpezlivosti nám dopomôže k tomu, aby sme raz zožali peknú úrodu.
Victor Hugo krásne podotkol význam ľudskej duše: „Len jeden div je väčší ako more, a tým je nebo. Len jeden div je väčší než nebo, a tým je vnútro ľudskej duše.“ Myslím si, že každý má v sebe nádej – nádej niečo dosiahnuť. Musí však najprv nájsť samého seba a až potom vedieť, po ktorej ceste sa vydať. Niektorí ľudia bohužiaľ blúdia chodníčkami celý život, dokým sa ich škrupina nerozpadne a nezhnije pod zemou...
