Ešte dnes
Cvála kôň záhadný,
cvála poľom neoraným.
Obloha prázdna – biela
v pozadí pochmúrneho diela.
Nevedno odkiaľ kôň vzal sa,
nevedno ako ten kôň zval sa,
nevie on kam beží,
nevie kde hľadať cestu,
nevie či cvála rýchlo,
či nezmešká,
nevie...
Ale chce!
Chce nájsť lásku a šťastie,
túžbou nádej v ňom rastie,
dúfa, že nájde ešte kým
neskončí sa deň.
Cvála kôň záhadný,
vlastne...
cválam si cválam
tým poľom neoraným.
Keď sa človek narodí, ako povedal jeden antický filozof, je nepopísanou doskou, akýmsi voskom, do ktorého sa počas života odtláčajú životné javy, myšlienky, skúsenosti, pocity či ľudia. Prichádzame na svet, aby sme si uvedomili, že každý z nás má nejaké poslanie, každý je časťou skladačky, dotvára celkové dielo.
Svet a náš život je ako obrovské pole, do ktorého zasievame svoje sny a preháňame sa ním nevediac, kadiaľ sa vlastne správne vydať. No máme nádej, stačí len hľadať a chcieť hľadať. Sem-tam sa náš život javí akosi pochmúrne, ale zväčša to prejde – je to len obdobie, ktoré musíme precválať, potom prídu lepšie časy. Občas chýba len trpezlivosť.
Oplatí sa žiť, avšak nie len pre seba, ale rozdávať sa i pre druhých, ktorí to potrebujú, ktorí to ocenia, ktorí si nás všimnú. Lebo keď budeme len ako padajúci list, ktorý si počas jeho letu nikto nevšimne, bude náš život len otrepane zahratou melódiou.
„Najdlhšie nežil človek, ktorý mal najviac rokov, ale ten, kto si svoj život najviac precítil.“ (J.J.Rouesseau)
