Len smer má zmysel. Ide o to, že niekam smeruješ, a nie, či sa tam dostaneš; lebo človek sa nedostane nikde, iba k smrti. (Antoine de Saint Exupéry)
Nemyslíte si, že život každého človeka je akousi plavbou na rozbúrenom mori? Pravdaže niekedy je to more pokojné, inokedy nás posúva inam, ako chceme smerovať. Vždy je podstatné jedno - nenechať sa potopiť. Niekedy je lepšie nechať sa unášať vlnami, netrápiť sa pre určité veci, mať nejaký cieľ a dúfať – veriť, že sa k nemu dostaneme. Každý z nás je teda akýmsi námorníkom na svojej lodi – vo svojom živote, môže svoju loď nasmerovať určitým ťahom. Niekedy je však dobré mať nad sebou a teda v sebe aj niekoho väčšieho, kto nás neraz drží nad hladinou, a tým pre mňa osobne je Boh. Tu je moja malá báseň k tejto téme:
Životná plavba
Slnko už na scénu prichádza,
Oblohu do farieb privádza,
Hrá sa ako maliar.
Na mori loď sama plaví sa,
Nový deň sa do denníka zapísal,
Kalendár stráca strany.
Na lodi kompasu nieto,
Námorník čaká na správny vietor,
Tým nechá sa viesť
Niekedy krásne je, slnko pečie,
Občas aj búrka, do lodi tečie,
No potopiť sa nedá.
Nádej nestráca, ďalej pláva,
Boh je ten vietor, silu dáva,
Vedie ju k cieľu.
Možno zajtra ju nájde, krásu,
Lásku, čo hľadá svoju spásu,
Za ňou sa plaví.
Slnko je za chrbtom, klesá,
Námorník srdce do dreva kresá,
Cíti, že ju nájde.
Do plachiet fúka správny vietor,
Námorník verí, on vie to,
Že Boh je s ním...
