(Vrámci pokračovania "Živého pozdravu z Márnice" Vám prinášam ďalšieho zo zostavy "účastníkov zájazdu" v neobvyklom ubytku Márnica.)
Každý z nás je akýmsi rezbárom. Pri narodení dostávame do rúk svoj život, z ktorého môžeme vytvoriť niečo veľkolepé, božské. Záleží len na nás, ako sa tomuto „rezbárčeniu“ oddáme a čo po sebe zanecháme.
Človek, ktorého Vám dnes predstavím, dostal do vienka šikovné ruky a do nich zároveň tú najvhodnejšiu „plastelínu“, ktorou je umenie. Jeho práce prinášajú úsmev, otvárajú city, zdobia prostredie a vypovedajú o nádhere umenia − dýchajú krásou.
Spoznal som ho v roku pána 2007 ako chlapca z Oravy, presnejšie z Tvrdošína. Od tých dní prvého stretnutia vďaka každodennému kontaktu sa na pevnej skale začala stavať priateľská stavba. Spojilo nás nielen ubytovanie a jedna fakulta, ale i spoločné záujmy, zážitky či „postihnutie“ umením.
Juro Labdík resp. Labďo, Jurač, „Lovejoint“ alebo rezbár, sa narodil v znamení Vodnára, čiže ja a on plávame v spoločných vodách.
Nepochybne je to avantgardný týpek so zmyslom pre originalitu. Očividne sú mu blahobyt a peniaze vzdialenou dimenziou, ktorá ho nepriťahuje. Materiálne hodnoty sú pre neho o nič viac ako zbytočnosti, ktoré necháva ráno odplávať záchodovou misou. Ak by som ho mal vsadiť do nejakej rozprávky, aby to bolo pre neho ako stvorené − obklopil by som ho prírodným prostredím a vložil ho do postavičky akéhosi Maťka či Kubka. Verím, že z prírody vie získať najviac energie. Možno práve mesto, povinnosti, starosti a niektorí ľudia robia Juraja sem-tam depresívnym. Vie otočiť náladu za pár sekúnd do stavov, kedy ide proti múru a všetko hádže za hlavu. Juraj totiž miluje nezávislosť či slobodu po mnohých stránkach. Akási voľnosť, kedy môže vypnúť a oddať sa bezstarostnosti, je preňho jedným z najväčších uvoľnení.
Občas si na jeho dušu ako motýľ zasadne nerozhodnosť. Pamätám si jedno z jeho horších období, kedy len tápal na svojej ceste životom a kolísalo ho to na viaceré strany. „Potrebujem poriadnu facku. Marcel, prosím Ťa, vylep mi! Ale poriadne!“ žiadal ma úpenlivo v nočnom parku. Vrhol som na naňho nechápavý pohľad, či mu práši alebo čo sa mu porobilo. Vo víne je pravda a my sme sa tej pravdy vtedy napili dostatočne. Po dlhom prehováraní som mu to želanie z priateľskej lojality naplnil. „Nepočujem na pravé ucho,“ skonštatoval po silnom údere, až som sa vyľakal, že som do tej facky vložil nadmerné množstvo sily.
Ďuro je výtvarník resp.študuje výtvarnú. Avšak okrem obrazov sa jeho šikovnosť prejavuje v rezbárčení. Je obdivuhodné, že dve ľudské ruky dokážu kúsok dreva premeniť na nádherné umelecké dielo uchvacujúce nielen oči. Jeho výtvory sú známe na niekoľkých miestach nielen na Slovensku.
Miesta kde ho nájdete: výstavy, vernisáže, divadlo, v prírode, posedenia pri pivku alebo víne s priateľmi či v jeho dielničke. Cez teplé mesiace nás zachytíte v parku Banskej Bystrice ako si tam posedávame, poprdkávame, pozorujeme ľudí a debatíme o živote, i keď prvotným plánom je vždy čítanie knihy.
My vodnári sme trocha zvláštni ľudia, vieme byť samotári s vážnou tvárou, no zároveň aj spoločenskí – veľa záleží od ľudí, ktorí nás obklopujú ako aj od prostredia. Väčšinou si ideme svojou cestou, ktorá je zväčša odlišná od ostatného sveta a otrepaných spôsobov. Sme jednoducho svojrázni. Často nás absolútne „neserinká“, že čo si myslia druhí.
A i keď celý svet sa utopí v mori všednosti a tieňoch priemernosti, aj keď všetci navôkol zaspia na vavrínoch a budú žiť mŕtvy život, čo nám aj svetlo slnka zhasnú a vypália všetky sviečky, − my prežijeme a pôjdeme si stále svoje...
Verím, že pokiaľ Juro bude vzdorovať všetkému, čo ho zvádza vybočiť z cesty, všetkému, čo ho brzdí, tak pôjde vysoko hore, porastie v značnú osobnosť – minimálne cez to, čo vzíde z jeho šikovných rúk. Držím mu palce. Patrí medzi ľudí, ktorých si chcem vziať do batoha a kráčať s nimi svetom (životom).
Ukážka z jeho umenia:
Predošlé časti "Živého pozdravu z Márnice" nájdete tu.
