Viem, viem. Písať o mierovej rétorike teraz na sklonku apríla, keď už je dávno po prezidentských voľbách, môže vyznieť, ako keby človek zaspal dobu alebo mal povestné “dlhé vedenie”. No skúsenosť učí, že až s ohliadnutím späť môžeme vidieť veci také, aké sú.
Takže, ako sa veci vlastne majú?
Mierová rétorika nebola (a nie je) len prostriedkom k získaniu voliča. To by bolo aj na Fica a jeho nepodarené kópie príliš prvoplánové.
Skutočná hrozba mierovej rétoriky je v tom, že povoláva obyvateľstvo k jedinému — nečinnosti. Táto nečinnosť sa najprv prejaví v odmietnutí reálnej pomoci našim susedom (veď aj stará múdrosť hovorí: “Nehas, čo ťa nepáli.”), až časom prerastie do nečinnosti celkovej. V tomto nastavení už súčasnej vládnej koalícii nebude v ceste stáť nič. Presvedčení “mierotvorcovia” predsa pre zachovanie pokoja spravia všetko — zmieria sa s ovládnutím médií, s korupciou v súdnictve, so spreneverou verejných financií, s nadvládou hrubých, arogantných a nekompetentných jedincov.
Veď predsa protiviť sa im by znamenalo odďaľovať riešenie a celú situáciu hrotiť. A to za žiadnu cenu nechceme.
