Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)
Včera som prežil to zázračné, tajomné ticho. Katka – moja manželka, sa prihlásila na jeden kurz a ja som doma ostal so svojou trinásťmesačnou Michaelkou. Ockovia, vy viete ako sa komunikuje s jednoročným dieťaťom. „Da-da, ka-la, no-no...“ To sú odpovede na vaše duchaplné vety. Maminky, vy to prežívate ináč, vaša bytosť komunikuje s dieťaťom ešte vďaka akémusi materinskému putu, ktoré my ockovia nikdy nepochopíme (a nikdy ho nebudeme mať).
Ockovia však potrebujú spätnú väzbu, chcú komunikovať so svojím dieťaťom. Ale ako? Odpoveď je podľa mňa opäť jednoduchá tak ako je mnoho podstatných vecí v živote zázračne jednoduchých.
Byť so svojim dieťaťom. Venovať mu čas naplnený láskou. Nie sú potrebné hrdinské činy ani geniálne výchovné metódy. Nie sú potrebné drahé darčeky, nakoniec by ste aj tak u jednoročnej dcérky s nimi veľmi neuspeli. Stačí približovať sa k svojmu dieťaťu v tichosti nezrozumiteľných slabík. Každým dňom bližšie a bližšie a ani nezbadáte ako vznikne silné puto. Bez duchaplných slov.
Nie je to ľahké pre zamestnaného ocka, ja viem... Ale odmenou je niečo neviditeľné, niečo, čo sa nedá zmerať ani odvážiť a vy cítite, že to neviditeľné ma cenu. Je to podstatné. To podstatné je neviditeľné.
