Per aspera ad astra! http://marekbabic.blog.sme.sk/c/53507/Rad-zijem.html Zoznam autorových rubrík: spoločnosť, Nezaradené
Najprv stručne informatívne. Bola to moja prvá cesta za oceán, v Amerike som predtým nebol. Dostal som „Scholarship" a môj status je „Visiting scholar". Na jeden mesiac. Veľa alebo málo? Ako sa to vezme, ak si človek, ktorý rozmýšľa o sebe a snaží sa pozorne reflektovať svoje okolie, je to dosť. Ako by povedal klasik - sapienti satis - rozumnému stačí. Takže čo sa naučil zelenáč v Amerike?
Triviálna záležitosť. Kúpite si v obchode kilový chlieb, prídete domov a sadnete si za stôl. Zoberiete nôž a už sa tešíte ako si odkrojíte čerstvý krajec chleba. To zázračne jednoduché a tak chutné jedlo. V tomto prípade sa však namiesto vône dočkáte veľmi nepríjemného prekvapenia. Zistíte, že chlieb je plný vlasov...
Niekoľko fotiek. Cambridge je veľmi fotogenické mesto. King´s Chappel je snáď najfotografovanejšou budovou v Cam. Prvýkrát vkladám fotky do článku, dúfam, že to bude fajn.
Mal som veľa očakávaní, keď som v ruke držal list s pozvaním na hosťovanie na najprestížnejšiu európsku univerzitu v Cambridge. Vzrušenie zmiešané s obavami, či dokážem držať krok s vedcami, ktorí na rozdiel odo mňa, už niečo dokázali.... Malý Slovák na veľkej univerzite.
Kto by nechcel ovládať cudzie jazyky? Svet patrí úspešným a úspešní sú hlavne tí, čo vedia jazyky. Ale každý z nás vie, čo je to za námahu zvládnuť nemčinu, francúzštinu, taliančinu... Treba vynaložiť toľko energie, času, znechutenia... Už ste vyskúšali všetko – kurzy, alfa hladinu, pobyt v danej krajine a stále akosi nič. Tu je jeden z návodov ako zvládnuť cudzí jazyk v priebehu jedného roka.
Bolo jedno horúce júlové popoludnie, teplota vzduchu na slnku sa šplhala kdesi ku štyridsiatke. Na vysušenej žltej tráve u susedov horko-ťažko fučal chlpatý pes a apaticky sledoval mačku, ktorá sa rozhodla vyškriabať na prvý konár stromu, pod ktorým ležal. V diaľke počuť výskať malé deti, ktoré asi jediné mali radosť z extrémnych letných horúčav, pretože im rodičia dovolili napustiť bazén. Ospalú atmosféru rozpálenej dediny zrazu preruší miestny rozhlas...
Je to veta, ktorá sa objavuje pod mojou fotografiou v blogu. Teraz prezradím, prečo tak rád žijem.
Nedávno som bol s manželkou na dovolenke v Grécku cez cestovnú kanceláriu (prvý a posledný krát). Vybrali sme si s manželkou turistické mestečko Paralia, ktoré sa nachádza neďaleko najvyššej gréckej hory Olymp. Cestovka nám za slušnú sumu poskytla ubytovanie v novom a príjemnom klimatizovanom hoteli pár metrov od pláže. S nami bola delegátka, ktorá nám hneď po príchode zvestovala zopár užitočných informácií – použitý toaletný papier nemáme splachovať do WC, ale hádzať do koša (bŕŕŕ...., vraj je to grécka zvyklosť), odporučila nám dobré reštaurácie s najlepším Gyrosom a gréckym šalátom a varovala nás pred psami. Vraj je ich po celom Grécku neúrekom, potulujú sa bez pánov po pláži, uliciach, cestách... všade, a navyše vo svorkách. Ale nemáme sa ich báť. Sú mierumilovné a zvyknuté na ľudí a Gréci ich vraj majú vo veľkej láske.
Včera večer sa to odohralo. Tri veľké politické šťuky sa stretli v jednom rybníku, v súkromnom, nie verejnoprávnom (však pán Rybníček?), aby predviedli svoj posledný lov na mysle a srdcia malých rybiek, rozumej voličov.
Konečne! Blíži sa leto a závisí len od nás koľko si uchmatneme z jeho horúcej ponuky. Hudobné festivaly, pláže, grill-párty, turistika, záhradka, brigády... Je toho dosť, ale prečo by sme neporozmýšľali ako čo najlepšie využiť svoj čas a spoznať veľa vecí za málo peňazí. Tu je jeden tip.
Správny Európan by mal byť „nepohostinný ako Slovák“. Tak akosi znie ironický výrok pre pohľadnicu britského karikaturistu Johna Wilsona. Dobre. Ale čo ak sa „nepohostinný Slovák“ ocitne v rukách „nepohostinného Francúza“? Podľa mojej osobnej skúsenosti by John Wilson mohol Francúzov nakresliť ako „supernepohostinných“.
Nedávne predvolebné vystúpenie učiteľa Kotrbu – pardon – Kotlebu v Slovenskom rozhlase vyvolalo búrku spravodlivého rozhorčenia nielen medzi slušnými občanmi tohto štátu, ale aj v radoch našich parlamentných politikov... Pán Kot. si už robí výsmech z demokracie všade, kde sa mu zachce a nikto ho nedokáže zastaviť. Hoci už nemôže rezko mašírovať v krásnej uniforme, reční si na Štefánikovej mohyle, vystupuje v rozhlase aj televízii, citujú ho v novinách i v policajných zápisniciach a každým dňom je slávnejší a slávnejší.
„Máme chuť na slovenské baby. Sú pekné a lacné“ (George, 29r). Tak Angličania asi pozerali film Hostel. Hlavne tí mladí, do 30 rokov, väčšinou muži. Objavili Eldorádo. Lacné letenky do BA, lacné pivo, pekné baby, dobré reštaurácie, nočný život. Super!!! Kto by to nevyužil!
Ako študent som sa s dvoma kamarátmi vybral do Barcelony. Lacné letenky cez CKM, tak prečo nie. Nebol to organizovaný zájazd, išli sme „naslepo“, s túžbou objavovať všetky možné pamiatky a spoznať zopár Kataláncov/niek. Super zážitok. Barcelona je nádherné mesto, hlavne v marci, kedy sme tam boli aj my. Mimo sezóny – mimo najväčších turistických cien. S ruksakmi na chrbtoch sme nastúpili do metra a vystúpili rovno na „La rambla“ – hlavná ulica v meste. Najprv sme si našli lacný hostel, kde sme sa za tristo korún ubytovali v izbe bez okien so železnými poschodovými posteľami. Pohoda – žiadny horor.
Nerád píšem emotívne a ešte väčšiu nechuť mám pre používanie tvrdých výrazov pre ľudí. Ale v tomto prípade Vám, niektorí starší obyvatelia Michaloviec a Sniny, musím s veľkým vnútorným rozhorčením napísať, pretože sa správate ako tie škaredé zvieratá zvané hyeny. Hyeny sú ustráchané a bojazlivé psy, ktoré si nikdy netrúfnu na zdravé a silné zvieratá, ale vždy zákerne útočia na umierajúcu alebo chorú korisť. Takí ste aj Vy, ustráchaní a slabí, a možno aj preto hľadáte ešte slabších ako ste vy, aby ste dokázali svoju prevahu...
Dva obrazy slovenského vidieka, dňa 1. mája 2006. Píše sa 21. storočie. Obraz č. 1: Zvlnená kopcovitá krajina sa oblieka do voňavých zelených šiat, kvety stromov hladia oči sýtymi a nenapodobiteľnými farbami... Vtáčiky veselo spievajú, kravičky sa pasú, motýliky si len tak poletujú... Obraz č. 2: Podomácky vyrobené traktory burácajú po dedinských uliciach a do vzduchu šíria tmavý dym z motorov starých wartburgov a trabantov. Sused si zložil kopu hnoja rovno pri ceste, to aby mal pohodlnejšie kydanie, susedia zase aby nezabudli na „vôňu domova“.
Nedávno som ležal v horúčkach na posteli a tak som mal konečne čas na činnosti, ktoré bežne nestíham, ako napr. pozeranie televízie či pokojné počúvanie hudby. Na jednotke dávali reláciu s názvom Niečo za niečo. Nebudem sa teraz zaoberať hodnotením samotnej relácie, či analýzou slovenskej povahy, ktorá si dá aj za 5 korún koleno vŕtať. Zaujala ma jedna scénka v tejto relácii, a to dokonca tak, že mi to stojí za námahu napísať o tom článok.
Je to môj obľúbený príbeh z Malého princa. Ten príbeh je pre mňa motiváciou a vysvetlením mnohých tajomstiev v živote. Pomáha mi chápať mystérium lásky. Poznáš ho. Líška stretla Malého princa na púšti a po čase medzi nimi vzniklo puto. To puto vzniklo zvláštnym spôsobom. Malý princ chcel vedieť, čo je skutočné priateľstvo. Líška mu namiesto odpovede navrhla, aby sa každý deň k sebe ticho približovali. Mali len tak sedieť a pozerať sa na seba. Každým dňom boli pri sebe bližšie a bližšie. Ticho pôsobilo zázračne. Líška prekonala svoju plachosť a Malý princ našiel v sebe dostatok trpezlivosti. Vzniklo puto. To všetko bez slov.
Nedávno som si vypočul rozhovor dvoch starších dám na autobusovej zastávke. Bol treskúci mráz, autobus samozrejme meškal, noviny sa čítať nedali, tak aspoň som sa mohol "zabaviť" počúvaním žien, ktoré rozprávali tak, aby ich každý počul. Ale radšej som si mal dať do uší vatu, alebo slúchadlá z walkmanu, lebo po vypočutí debaty som mal náladu pod psa.
Mám nádhernú krásnu (ročnú) dcéru a ďakujem Bohu, že mi dal možnosť sledovať, ako sa vyvíja to krehké malé stvorenie, ktoré nesie moje črty. Ľúbim ju, ako ľúbi zaľúbený otec svoje dieťa. Viem, že už teraz cíti moju lásku, ale viem aj to, že raz jej nebude stačiť len moje objatie či moje slová o tom aká je "moja veľká láska". Z môjho dievčatka raz bude žena, ktorá si so sebou bude do života niesť aj "moje dary", dobré, či zlé. Keď som ju ráno držal v náručí, napadla mi otázka: je niečo, čo urobí ženu šťastnou za každých okolností? Ak to budem vedieť, môžem aj svojej dcére dať dobrý dar.
