Sedel som na zadnom sedadle a v duchu som si postupne začínal rekapitulovať život v obave z blízkej konfrontácie so smrťou. Róbert išiel 140 cez dedinu a na rovinke dlhšej ako 1km tachometer vždy ukazoval cez 200 km/h. To sme neboli ani na diaľnici! Kamióny ako keby stáli na ceste všetky passaty, bavoráky i audiny sa pred nami (podľa Róbertovho názoru) neskutočne vliekli. Nezastavila nás žiadna kolóna ani zákruta, nevšímali sme si žiadnych chodcov ani cyklistov. V tej rýchlosti to nebolo ani možné.
Vedel som, že na Róberta nezapôsobím odvolaním sa na ľudskú slušnosť a ohľaduplnosť voči ostatným účastníkom premávky. To by ho nedonútilo spomaliť. Ale keďže som sa vážne bál o svoj život, spýtal som sa ho aspoň na výšku pokút za prekročenie rýchlosti. Robo mal pohotovú odpoveď: „Pokuty sú smiešne. Navyše, už na začiatku roka som si vyhradil 50 tisíc na platenie pokút a to nie je 5% mojich nákladov na všetky výdavky spojené s prevádzkou auta.“ To ma riadne schladilo, aj napriek výkonnej automatickej klimatizácii v aute. Robo pokračoval: „Policajti ma aj tak zriedka chytia. RDSko v mojom autorádiu ma upozorní na hliadky a poistený som aj antiradarom. Takže pohoda, rýchlu jazdu na našich cestách si užívam ako sa mi zachce. A už buď ticho, lebo idem telefonovať.“
Smutné. Koľko otcov, mám, bratov i sestier, synov i dcér, manželov aj manželiek už skončilo pod kolesami takýchto „pretekárov“. Ich autá majú aj 12 airbagov a tak často oni vyviaznu so škrabancom, kým obeť ich jazdy končí na cintoríne. A pretekári sa budú smiať ďalej. Kým sa nezmení systém a myslenie ľudí.
V Čechách nový cestný zákon zachránil za mesiac 52 ľudí. Prísnejšie merania, vyššie pokuty, odoberanie vodičských preukazov. Róberta a jemu podobných by pomohli len také tresty ako odobratie vodičáku a hrozba väzenia. Žiadne peňažné pokuty nie sú pre nich dosť vysoké. Aj na Slovensku by dobré zákony mohli zachraňovať ľudské životy. Mohli by, uvidíme...