Ide o knihu určenú širokému publiku, ktorá o tradičných filozofických problémoch (objektívne hodnoty, pravda, svet založený na substanciách a esenciách, vzťah filozofie a politiky…), uvažuje v umiernene kritickom duchu. Nejde pritom o vyvracanie jednej teórie inou, ale o zaujatie jednoznačného postavenia medzi nimi. Preto v týchto úvahách dochádza miestami až k provokačnej konfrontácii s takými významnými postavami filozofie, akými sú Platón, Aristoteles, Spinoza, Kant, Hegel, Nietzsche, Sartre, Habermas a z jeho pragmatických predchodcov Dewey. Rorty zastáva svoj vlastný postoj, ktorý vychádza z dvoch zdrojov: z tradície amerického pragmatizmu a z teórie komunikácie, keďže jedinou špecificky "ľudskou vecou" je jazyk. Odvolávajúc sa na slová svojho filozofického vzoru Deweyho (o sebe aj o svete možno rozprávať mnohými spôsobmi), Rorty navrhuje namiesto hľadania významu termínov, orientovať sa na ich používanie. Odmieta pritom každú filozofiu, ktorá sa odvoláva na večné a nemenné substancie, čím odoláva pokušeniu metafyziky, ako aj etiky univerzálnych princípov. Tento postoj sa ukazuje ako nesmierne plodný v rovine prakticky, či pragmaticky orientovanej filozofie, ktorá vyúsťuje v myšlienke, že nič nie je dôležitejšie ako ľudské šťastie. Aké miesto však zaujíma filozofia, ktorá si nerobí nárok na univerzálne poznanie? V závere jednej svojej štúdie Rorty píše: "Byť múdry v zmysle, aký by som rád tomuto pojmu pripísal, znamená nájsť rovnováhu medzi našimi vlastnými vysnívanými predstavami a komunikáciou s ostatnými ľuďmi, medzi jazykom, ktorým oslovujeme sami seba, keď hovoríme o sebe, a jazykom, ktorý používame, keď sa rozprávame s inými o tom, čo sa rovnako týka nás aj ich." Podľa Rortyho názoru je filozofia špecifickým spôsobom reči a keďže nezastáva metafyzickú pravdu, filozofický názor sa stáva určitým typom nástroja. Na rozdiel od filozofov akými boli Platón a Kant, ktorým šlo o preskúmanie spoločnosti zo stanoviska mimo tejto spoločnosti, má byť podľa Rortyho filozof, podobne ako inžinier či právnik, užitočný pri riešení praktických problémov, ktoré vznikajú v konkrétnych situáciách, keď sa jazyk minulosti dostane do konfliktu so súčasnými potrebami. Nástroj filozofie však môže použiť mnoho rozličných hláv a rúk, čo so sebou prináša rôzne nebezpečenstvá. Rorty vidí v súčasnej filozofii dve negatívne tendencie. Prvú z nich charakterizuje ako filozofický šovinizmus či avantgardizmus, hlásajúci, že náš jazyk a kultúra potrebujú radikálnu zmenu. Táto línia myslenia spája filozofov ako Marx, Nietzsche, alebo Heidegger a ich pokračovateľov. Ich názor vychádza z pokušenia hľadať pre vedecký, či politický vývoj “filozofický základ” - t.j. predstavu, že inovácie našej kultúry možno považovať za legitímne až vtedy, keď ich filozofi vyhlásia za racionálne. Druhou tendenciou je akési scholastické stiahnutie sa do ulity našej disciplíny, ktoré sa prejavuje naliehaním na profesionalizáciu a obmedzením sa na problémy filozofie. K tejto druhej línií Rorty priraďuje v súčasnosti veľmi rozšírenú komunitu pestujúcu "analytickú filozofiu". Obidve tendencie považuje za nesprávne a snaží sa nájsť iný prístup, ktorý by chápal filozofiu najmä ako praktickú vedu. Navrhuje preto filozofiu chápať ako nositeľku zmierenia, aj za cenu toho, že budeme hovoriť menej o pravde a viac o pravdovravnosti, pretože: "pravda je večná a trváca, no nájsť istotu, že ju človek má, je ťažké. Pravdovravnosť, podobne ako sloboda, je časová, náhodná a krehká. No dokážeme rozpoznať, kedy ich máme." Pohľad na spoločnosť a kultúru, vychádzajúci z perspektívy prakticky chápanej filozofie, sa zameriava najmä na ideu demokracie a demokratického spoločenstva. Tento záber je orientovaný politicky, keďže podľa Rortyho presvedčenia je (či mala by byť) demokracia uplatnenie predstavy, že všetci, ktorých sa politické rozhodnutia týkajú, by mali mať právo tieto rozhodnutia ovplyvňovať. To je myšlienka, ktorá si zasluhuje pozornosť už aj vo vzťahu k európskym, ľavicovo orientovaným koncepciám, ktoré Rorty obratne kritizuje. Úlohou filozofie nie je vytvárať nové utópie, ale premýšľať o tom, ako udržať moc v medziach čestnosti. Pokiaľ je zámerom filozofie uplatňovanie princípov plne demokratickej spoločnosti založenej na slobode a rozmanitosti, asi jej neostáva iné, než byť politickou skrz-naskrz.
