Prečo sa však venovať týmto ilúziám a podrobovať ich konfrontácii s teóriou? Odpovedí je niekoľko. Jednu z nich ponúka Antoine Compagnon, autor knihy Démon teórie s podtitulom Literatúra a bežné myslenie. Ide o odpoveď z pozície pedagóga, čo čiastočne objasňuje aj silný aspekt prednáškového štýlu, akým je táto kniha napísaná. Za jej vznik autor ďakuje svojim študentom zo seminára Niekoľko hlavolamov pre teóriu, ktorý vedie súčasne v New Yorku na Kolumbijskej univerzite a na Sorbone (Paríž IV). Pokúsme sa však nájsť odpoveď aj inde než pri študentoch, ktorí sa rozhodli študovať ak už nie teóriu, tak históriu literatúry, a ktorí, čo je viac než pravdepodobné, budú väčšinovými čitateľmi tejto knihy.
Už vstupné stránky prezrádzajú, že ide o dielo, ktoré nevychádza z jednej dominantnej literárnej teórie, ale zameriava sa na širšiu historickú rekonštrukciu dialógu literárno-teoretického pohľadu s tým, čo autor nazýva bežným myslením, a ktoré charakterizuje ako sériu ilúzií a predsudkov o literatúre, autorovi, svete, čitateľovi, štýle, dejinách a hodnote literatúry. Tieto vzájomne previazané pojmy načrtávajú aj členenie kapitol knihy, pričom zámer, ktorý autor sleduje je prebudenie čitateľskej ostražitosti: "chcel som ho (čitateľa) znepokojiť v jeho istotách, vytrhnúť ho z nevedomosti a ochabnutosti, otriasť ním, a to tak, že mu dám základy teoretického povedomia o literatúre. To boli ciele tejto knihy."
Compagnon zastáva stanovisko, že ak chceme zmysluplne hovoriť o literatúre, musíme sa oslobodiť od tlaku bežného myslenia, jeho mienky a predsudkov. Protitlak, či protipól bežnému mysleniu kladie teória tým, že ho odhaľuje a kritizuje. Avšak ukazuje sa, že bežné myslenie tiež kladie odpor teórii, a tak dospievame ku "kritickému záhybu", kde teória a odpor proti nej nie sú samostatne mysliteľné. Je zrejmé, že tieto konfrontácie sú nevyhnutne polemické a každý duel medzi teóriou a bežným myslením, ktorých konkretizáciami sú jednotlivé kapitoly knihy, sa končí teoretickou apóriou. Pritom v každej kapitole je konštatované to isté: v úsilí umlčať bežné myslenie obhajujú teoretici aj paradoxy ako: definovanie literatúry ako literatúry (v kapitole o literatúre), smrť autora (v najkontraverznejšej kapitole o intencii) alebo ľahostajnosť literatúry ku skutočnosti (v kapitole o reprezentácii), či charakteristika čitateľa ako zajatca interpretačného spoločenstva (v kapitole o čitateľovi). Compagnon sa počas týchto duelov teórie s bežným myslením snaží vyhnúť binarite a jej "dotieravej alternatíve buď-alebo, buď teória, alebo bežné myslenie, všetko alebo nič, pretože pravda, ako vieme, je vždy niekde uprostred", preto nevidí v týchto apóriach nič zdrvujúce, nanajvýš sa v nich ukazuje, že ani jedno riešenie nie je dobré samostatne. Tým, že sa uvoľňuje priestor pre teóriu a zároveň pre myslenie, ktoré túto teóriu spochybňuje, v konečnom dôsledku to, čo sa ukazuje ako dôležité je poznanie problematických hypotéz, ktoré riadia naše kroky v prístupe k literatúre. Teória sprístupňuje pravdu o literatúre, ktorá ju robí príťažlivou, ale nie je to celá pravda, pretože skutočnosť literatúry nie je teoretizovateľná alebo expresis verbis: "(teória) nedokáže zničiť čítajúce ja".
Compagnon pritom veľmi úspešne prekračuje mantinely "akejsi dodatkovej pedagogiky", pretože nad pedagogickou rovinou prevláda rovina metateoretická, ktorá dospieva až k určitej relativistickej, avšak nie pluralistickej epistemológii: "Je kritikou kritiky alebo teóriou teórie a od čitateľa vyžaduje teoretické vedomie nasmerované do určitého kritického záhybu. Namiesto, aby zaňho riešila problémy, či v jeho mene odstraňovala nástrahy, ukazuje ich ako vec uvedomenia." Táto metodika návratu k myšlienke v uvedomení, ktoré prehlbuje jej predmet, odkazuje k postupom Pascala (gradácia), či bližšie k súčasnosti na Barthesa (bathmológia) a Compagnon ju charakterizuje ako pohyb po "špirále a nie kruhu, ktorý je uzavretý do seba."
Je zrejmé, že autor vychádza najmä z francúzskej literárnej kritiky 60. rokov a aj keď toto obdobie prekonáva, môžeme cítiť v jeho slovách istú nostalgiu. Démon teórie, podobne ako atmosféra 60. rokov, zväzuje dokopy semiotické, štrukturalistické, historické a lingvistické teórie s cieľom poukázať, že ani jedna z týchto teórií nie je sama osebe sebestačná. Compagnon popritom kladie dôraz na to, že nie je možný príklon k pluralizmu, ale je potrebné si vybrať: "metódy sa totiž nespájajú a eklekticizmus nevedie nikam." Na tomto mieste sa dostávame k zvláštnej renesančnej epistemológii, k akejsi učenej zmätenosti, vo svetle ktorej je "všetko poznanie porovnávaním" a možno je to naozaj tak, že zmätenosť je jedinou morálkou literatúry.
