O podivuhodných zmluvách a ešte podivuhodnejšej viazanosti niektorých mobilných operátorov u nás, sa už toho popísalo dosť. Málokto pritom venoval pozornosť správe, že v máji ubehol rok, ako americký prezident (vtedy ešte George W. Bush) oznámil zmenu politiky a dovolil Američanom posielať mobilné telefóny svojim rodinným príslušníkom na Kubu. Médiá vtedy prinášali správy o stovkách Kubáncov, ktorí sa postavili do radov pred pobočkami štátnych telekomunikácií a čakali na svoje prvé mobilné telefóny. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že táto predstava je sen asi každej telekomunikačnej firmy. U nás však zatiaľ mobilboom a záujem o nové hračky opadol. Stav nášho sveta sa vyvinul do podoby, že mobilná komunikácia sa stala nevyhnutnosťou. V tomto sme krok pred Kubou. Po množstve škandálov sa dokonca podarilo rozbiť aj kartel dvoch dominantných operátorov (mimochodom v susedných Čechách sú 4 a v Poľsku ich je 5) a vyzerá byť všetko v poriadku. Naoko.
Keď sa lepšie pozriete na zmluvu so svojím mobilným operátorom, ľahko zistíte, že sa v nej uplatňuje zvláštny model vzťahov: môžete využívať služby za podmienky, že 24 alebo 36 mesiacov, neopustíte "sieť" svojho operátora. Nejde tu o represiu par excellence?
Ak v demokratickom zriadení nie sú občania spokojní s vládou je tu možnosť vyhlásiť referendum, predčasné voľby alebo vládu odvolať. Tu sa však nedá urobiť prakticky nič, iba zaplatiť kauciu za odstúpenie od zmluvy, ktorá vás vyjde pekne draho.
Ďalšou zvláštnosťou tohto vzťahu je kontrola. Ak zavoláte na zákaznícku linku, aj bez toho aby ste sa predstavili, oslovujú vás menom. Ďalej je tu služba, ktorá vás, vlastne váš mobilný telefón kedykoľvek vystopuje s presnosťou niekoľkých metrov. Mimochodom, keď mi ukradli pred pár rokmi telefón, požiadal som o túto službu, ale keďže môj aparát nebol dostatočne drahý (stál menej než 10.000 korún), tak mi ju odmietli poskytnúť.
Napriek všetkému zmluvy ďalej podpisujeme. Pokiaľ by tieto telekomunikačné spoločnosti boli lakmusovým papierikom, ktorý ukazuje ochotu jedinca zriecť sa svojich práv pre neobmedzené večerné volania, alebo pre sto minút navyše, uvideli by sme, aká úbohá naša spoločnosť je. Myslím, že práve to je dôvod, prečo Fidel povolil na Kube mobilnú telekomunikáciu. Príliš veľa demokratických krajín sa o jej občanov zaujímalo a ilúzia slobody znamená pre ľudí viac, než skutočná sloboda. Môcť kedykoľvek a odkiaľkoľvek niekomu zavolať - to je predsa tá pravá slodoba, to znamená byť free... tvrdí marketing a je úspešný. Fidel to nakoniec pochopil tiež, pochopili to aj šéfovia Pizza Hut a KFC.
Píšem tieto riadky a neviem, či mi má byť do smiechu, alebo sa mám tváriť vážne. Možno sa jedného dňa ocitnem vo svete, kde veľkí diktátori budú učiť vodcovstvo malých diktátorov a znova nastane prirodzený stav. Ten Hobbesov.
O tri mesiace sa mi končí viazanosť na mobilný internet. Včera mi pri tej príležitosti prišiel poštou pozdrav: „Vážený pán D., tentokrát sme pre Vás pripravili dve exkluzívne ponuky, z ktorých si určite vyberiete. Surfujte s vaším súčasným dátovým zariadením a programom XY tak výhodne ako nikdy predtým!" Až dve ponuky, to je mimochodom skutočne exkluzívny výber. Neviem o čo v tejto ponuke ide, ale určite nie o zákazníka. Jedno je však isté, pokiaľ manažment tejto spoločnosti má nejaké hodiny vodcovstva, nie je ťažké uhádnuť odkiaľ vietor vanie. Takže len smelo do toho, staňte sa aj vy ctenými zákazníkmi ak chcete okúsiť kubánsku slobodu. Na dvadsaťštyri mesiacov.
