Myslím si, že dodnes to tak je, že deti zo zvedavosti dokážu skántriť akúkoľvek hračku, hlavne keď v sebe ukrýva tajomstvo zvukov, možnosť nahrávania vlastného hlasu, prednahrané melódie, rôzne blikacie systémy. Čím ďalej, tým viac sa hračky začínajú podobať svojim správaním sa a prednastaveniami správaniu detí (cikanie, papanie, kakanie, grckanie, plač).
Keď si to porovnám s našími bábikami (mám sestru, tak poznám aj bábiky) hlavne tie veľké z Ruska boli úžasné v tom, že mali v sebe nejaké zariadenie, ktoré keď sme bábiku trošku nahli, ako keby zaplakala a keď sme ju dali do postieľky automaticky zavrela viečka. Na tomto príklade vnímame to, že vždy tu bola určitá snaha o napodobenie skutočného.
Naša HIGH TECH doba priniesla množstvo až bizarných hračiek, kde si hovoríme, čím viac funkcií hračka obsahuje, tým je to lepšie. Darček bude viac "IN" a hlavne darca bude v očiach iných akýmsi hračkovým "SUPERMANOM". Práve preto by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo chceme hračkou vyjadriť. Lebo nové porekadlo znie: "aké hračky kupuješ, taký aj si". Ak chceme byť ekologickí kupujme hračky z prírodných materiálov, ak sa nám páči technika, kupujme technické hračky, ak sa nám páči plast, tak vzniká problém, že akú hračku, lebo je ich veľmi veľa.