Ale...

Dieťa leží natiahnuté, také aké je dlhé, na jej tele. V miestnosti je ticho. Počuť len, ako sa ich dve srdcia navzájom prepletajú. Občas sa zhlboka nadýchne a pomrví.Tvár matky je plná lásky. Lásky, ktorá prekračuje hranice. Možno to znie gýčovito a otrepane, ALE nie je... Toto je čistý pocit, ktorý sa na nič nehrá. Nič umelé, platené, klamné. Jediná vec na tomto svete, ktorá je pravdivá. Láska matky k svojmu dieťaťu a najmä k tomu, ktoré je choré...Matka má slzy na samom konci svojich očí. Je zlomená. Jej úsmev, ktorý poznám sa vytratil. Treba len dúfať a čakať. Deň za dňom, hodinu za hodinou. Od jedného kŕmenia k druhému. Najhoršia vec na svete...Zhlboka sa nadýchnem a na prekvapenie mojich kolegýň vojdem. Držím vzduch v pľúcach, aby mi pomohol preplávať. Ani neviem, čo som povedal. Nikdy si z takýchto chvíľ nepamätám, čo som povedal.Viem len, že to čakala. Potrebovala...Možno som ani nič nepovedal. Možno to bol len môj zadržaný dych a ľudská prítomnosť.Jej slzy prekročili hranice a bez legitimácie sa valili po lícach a kvapkali na telíčko malej.Položil som jej ruku na plece a sedel s ňou. Pregĺgal som svoje vlastné slzy.Len som sedel. Lebo za vetou je často, ale... a za ním je ten život...Ten život, s ktorým sa denne stretávam...Môj obdiv patrí všetkým matkám. Pre ich silu, lásku, vytrvalosť...