Dokonca aj v politike. Buď ako odborníci alebo ako politici. Ako ukazuje skúsenosť s autoritárskymi režimami (viď Pol Pot), v nich sa viac uplatní sykofant.
Ako vzniká politik reformátor
V liberálnej demokracii si predstavujem správny vývin politika - reformátora takto:
Od detstva a mladosti sa zaujíma o svet, veľa číta.
Štúdium musí obsahovať kritické a logické myslenie, mal by chápať štatistiku a vedeckú metódu.
S určitými všeobecnými znalosťami ho viac zaujímajú isté oblasti a začne si v nich študovať (neskôr aj základný výskum), zaujíma sa o najnovšie znalosti a politiky iných krajín. Hľadá oponentúru k svojmu názoru (ktorý si - keďže nie je AI - vytvorí tak či tak skôr ako má dostatok informácií a navyše nebude mať nikdy všetky informácie a tieto sa časom menia).
Nájde si ľudí, ktorí sa zaoberajú podobnými témami a diskutuje (ešte stále skôr mimo politiky).
Dospeje k presvedčeniu, že súčasný stav treba zreformovať a vstúpi do politickej strany a stáva sa politikom.
V politickej strane presviedča a diskutuje so spolustranníkmi o svojej črtajúcej sa reforme. Ak je úspešný, formuluje (v spolupráci) ju v podobe volebného programu alebo vízie (to sa môže naučiť ešte mimo politiky v bode 4) a presviedča občanov o potrebe tejto reformy.
Kandiduje, diskutuje o reforme s odborníkmi iných politických strán a až uspeje, prenesie reformu na pôdu parlamentu.
Ak jeho strana uspeje až tak, že je súčasťou vládnej väčšiny a jeho reforma dostane súhlas (konsenzuálny) ostatných vládnych strán, stane sa ministrom a začne pripravovať reformu.
Štandardným postupom na reforme pracujú profesionálni zamestnanci ministerstva, vyjadrujú sa odborné aj laické kruhy a on(a) ako reprezentant reformy ju vysvetľuje občanom. Po normálnom legislatívnom konaní sa reforma stáva súčasťou našich noriem.
Príkladom je nielen Ivan Mikloš. Ako si môžete všimnúť, politik-odborník musí veľa vedieť, ale aj akceptovať, že veľa nevie a diskutovať na odbornú tému. Jeho schopnosť logického a kritického myslenia mu umožní oddeliť argumenty od útokov ad hominem, fakty od hoaxov a falšovaných alebo nevýpovedných štatistík a zároveň nebyť dogmatický.
Aj keby nebol politik priamo reformátor, len by o reforme mal zodpovedne hlasovať v parlamente, potrebuje aspoň prvé 2 body. Miera znalostí v rôznych oblastiach nemusí byť hĺbková. V každom prípade zásada, že názory sa vytvárajú na základe faktov, používa sa logické myslenie.
Preto politik musí vedieť diskutovať. Cieľom diskusie nie je odísť ako víťaz, ale počúvať oponenta nájsť zhodu (na to treba dvoch a často to nie je možné kvôli ideologickému zázemiu) a rozšíriť si vedomosti (viem, že väčšina tém nie je taká jednoznačná ako matematika, ale táto metóda sa dá uplatniť všade). Podstatné je hľadanie poznania a to nemôže byť postavené na nepravde alebo falošných dátach, ale na faktoch a logike. A toto poznanie môže politik v diskusii získať aj poskytnúť.
Ako funguje politik diletant
Politik diletant zásadne nediskutuje. Možno nemá ani základné znalosti, možno mu chýba logické myslenie (kpt. Danko). Príde do diskusie a vyhlási, že prišiel povedať svoje stanovisko a nebude odpovedať na otázky moderátora (nominant Hlasu). Alebo kandiduje na prezidenta a do žiadnej diskusie ani nejde (predseda Hlasu). Alebo ignoruje odborné rady a necháva sa unášať svojim idiotskými nápadmi (Matovič).
Politik, ktorého cieľom nie je zlepšiť krajinu, ale realizovať osobné potreby (po moci, peniazoch, vplyve, sláve) nepotrebuje o svete nič vedieť. Stačí sa mu usmievať, vešať záclony a hlavne nediskutovať. Veď diskutujú len politici, ktorí tu chcú demokraciu (súťaž ideí) a jemu nevadí autokracia a mafiánsky štát, hlavne aby získal funkciu.
Nemusíme sa zhodnúť na tom ktorom riešení, či pohľade na rôzne politické témy, ale ak necháme v politike uspieť diletantov a politikov bez názoru, tak našu krajinu zatiahneme späť do diktatúry a chudoby. Odbornosť pri prezidentovi vôbec nie je dôležitá, ale všeobecný rozhľad a schopnosť diskutovať a počúvať rôzne názory je kľúčová. V konečnom dôsledku "zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov" a to bábka nebude robiť. A toto je najväčší problém predvolebnej kampane, na ktorý správne upozorňuje Michal Vašečka - časť politického spektra vrátane hlavného favorita a najpopulárnejšieho politika rezignovala na diskusiu a súťaž ideí, stačia im monológy, manipulácie a demagógia na sociálnych sieťach.
Hoci voľby vyhrávajú odborníci na marketing (čoskoro budú nahradení AI), občania nemusia rezignovať na použitie svojich mozgov a aspoň na sekundu by sa mohli zamyslieť, čo im vlastne kandidát vlády, ktorý nediskutuje, vo voľbách prezentuje. Čo asi bude konať po voľbách ako prezident, keď o ňom vieme, že vešia záclony, žije nad pomery ako parazit svojej sestry, usmieva sa a ako predseda parlamentu porušuje ducha Ústavy. Zbadali by ste rozdiel, ak by to bol nejaký kvalitný japonský humanoidný robot? Asi áno, ten robot by diskutoval.
