Rovnosť medziľudská
Na západných univerzitách sa zavádza rovnosť medzi študentom a profesorom: keď sa názory profesora nepáčia študentom, je zo školy vyhnaný (príklady tu, tu, tu atď.). U nás sa v mene rovnosti bránilo opatreniam pre zvýšenie motivácie zaočkovať sa proti covid-19. Ak by boli tieto opatrenia úspešné a motivovali by hlavne starších ľudí k očkovaniu, dokázateľne by sme mali menej hospitalizácii a menší nápor na nemocnice, bielu medicínu by mohla pokračovať a tým by umrelo menej ľudí. SME Rodina však nechce deliť ľudí na dve kategórie.
Rovnosť medzi ľuďmi je nezmyslom hlavne z pohľadu psychológie. Každé narodené dieťa (a to nielen medzi živočíchmi druhu homo sapiens sapiens) si vytvára puto k svojej matke, ktoré je silnejšie ako k iným ľuďom. Pokiaľ by ste mali jeden dávku lieku na chorobu, ktorú má vaša matka a Anders Brevik, nebudete sa rozhodovať podľa pravdepodobnosti zostávajúcej dĺžky života. Rovnosť tu neexistuje.
Aj v menej vypätých situáciách je normálne mať okolo seba kvalitatívne rozdielne okruhy blízkosti ľudí. Najbližšia rodina, priatelia, vzdialená rodina, známi, susedia, rodáci, spoluobčania, všetci ľudia planéty. Každý či chce či nechce hodnotí ľudí okolo seba, keďže ich nepozná všetkých 8 miliárd, nemôže mať ku všetkým rovnaký vzťah a ani vzťah založený na poznaní, takže tu logicky dochádza k skratkám, generalizáciám a predsudkom.
Rovnosť znehodnocuje kvality človeka. Porovnávanie ľudí je práve to, čo spôsobuje rast spoločnosti (nielen hospodársky). Malé starogrécke obce si mohli dovoliť do politických funkcií ľudí žrebovať, ale ani starí Aténčania nechodili s chorobou za hocikým, ale za čo možno najlepším lekárom.
Aj vo väčších spoločenstvách ľudí ako boli grécke polis môžu úspešne existovať hierarchie kompetentnosti. Z ekonomického hľadiska je dobré, ak existujú tieto hierarchie. Historicky to dokazuje neúspech ekonomických modelov postavených na centrálnom riadení a plánovaní alebo známostiach v porovnaní so spoločnosťami, ktoré uprednostňujú otvorený ekonomický systém. Pokiaľ si môžete vybrať najlepšieho automechanika, tak za rovnakú cenu nepôjdete k niekomu horšiemu (pričom cena nebude jediné kritérium). Žiadna rovnosť medzi automechanikmi pre vás nemá zmysel, pokiaľ si opravu auta, na ktorom chcete bezpečne jazdiť platíte sám. Ak však opravdu auta objednávate pre ministerstvo, na ktorom pracujete, môžete uprednostniť drahšieho a horšieho automechanika, ktorým je zhodou náhod váš bratranec.
Hierarchie kompetentnosti sú dobré aj z hľadiska duševného zdravia. Mnohí slušní občania sú frustrovaní z nekompetentnosti súčasnej vlády, z toho, ako sa deťom odopiera vzdelanie, lebo len hlúpi volič si môže myslieť, že napríklad taký Igor Matovič by mohol rozumne o čomkoľvek rozhodovať. Takisto je celkom dobré, ak lekári vedia liečiť, ak chirurg vykoná ročne aspoň určitý počet operácií a podobne. Pokiaľ nevieme, kto je lepší a kompetentnejší, tak sa môžeme osudovo zle rozhodnúť.
Rovnosť politická
Rovnosť v podobe rovnosti pred zákonom je tiež čiastočne iluzórna. Skôr by som to formuloval takto: zákony nesmú byť písané s ohľadom na konkrétnych ľudí, ale musia byť dostatočne všeobecné. Na druhej strane sú rozdiely medzi ľuďmi, ktoré sa do zákonov nevyhnutne premietajú.
Preto môžu dostať príplatok za očkovanie ľudia vo veku 60 rokov, ale už nie vo veku 59 rokov, 11 mesiacov a 28 dní. Preto môže byť branná povinnosť určená len mužom a ženám nie. To je ešte stále rovnosť pred zákonom. A rovnosťou by bolo aj keby nemali právo voliť ľudia, ktorí od štátu viac dostávajú ako mu platia.
Slovensko zažilo éru "našich" ľudí. Aj videá z poľovníckej chaty ukazujú, že títo ľudia sú tak mentálne nastavení, že delia ľudí na našich a ostatných a to aj v štátnych pozíciách. Spôsob ako nám vládli krivil rovnosť pred zákonom, takž aj v prípade, že zákon predpokladal rovnosť, za minulej vlády platilo delenie na našich ľudí a plebs.
Napríklad zákaz parkovania na mieste pre invalidov - robí nerovnosť medzi ľuďmi (s ktorou sa dá viac-menej súhlasiť), ale očakáva sa, že štát bude rovnako vynucovať dodržiavanie tohto dopravného predpisu u daňových podvodníkov s napojením na SMER ako to robí u ostatných spoluobčanov.
Pôvodná idea teda bola rovnosť pred zákonom, ktorý uplatňuje nerovnosť v minimálnej a odôvodnenej miere. Tak je to s právom voliť až po dosiahnutí 18 rokov, alebo právom držať zbraň až po získaní zbrojného pasu. Zákonodárca sa preto musí pýtať, či je nerovnosť v zákone odôvodnená, ale rovnako nemá ísť do extrému tak, ako by boli všetci rovnakí. Rovnosť práv a povinností nie je jediné kritérium dobrých, morálnych a spravodlivých zákonov, ktoré by sme chceli mať.
Niektoré zákony môžu byť tak nemorálne, že ani zdanlivá rovnosť a čiastočná všeobecnosť im nepomôže. To, že Židia z Liptovského Hrádku boli v roku 1944 voči zákonu v rovnakom postavení ako Židia z Piešťan a všetkých spolu naši predkovia poslali na smrť do Auschwitzu a teda to, že protižidovské zákony nerozlišovali medzi jednotlivými Židmi nepostačuje, aby bol zákon morálny a správny. Nestrannosť zákonov je len jedna z nutných podmienok. A pretože chceme mať dobré a morálne zákony, mali by sme sa jej držať.
Vďaka myšlienke rovnosti pred zákonom (ktorá sa odráža v ústave USA a vychádza z ideí o neodňateľných ľudských a občianskych právach) sa v USA vyrovnávali od 60-tych rokov s problémom rasovej segregácie. Proti tej istej myšlienke sa však dnes vedú tzv. antidiskriminačné kampane a stanovujú kvóty, požaduje sa, aby černošských hercov dabovali černosi (aj v krajinách, kde ich je málo ako Japonsko, či Česko), boria sa sochy osobností minulosti a to aj tých, ktorí bojovali za rovnosť.
Prípady potrestania Slávie Praha zo strany UEFA za údajné rasistické slová ich futbalistu, automatický predpoklad, že známy herec zo seriálu Sex v meste si pred 30 rokmi musel sex vynútiť, lebo jeho údajná obeť to dnes tvrdí, to všetko podkopáva základný predpoklad rovnosti - niekedy pred zákonmi, niekedy pred inštitúciami, ktoré by mali byť nestranné, niekedy pred novinami, či verejnosťou, ktorá na nestrannosť rezignovala.
Rovnosť je často zlá
Kým na jednej strane sa rovnosť a nestrannosť niekomu odopiera, na druhej strane sa prirodzená nerovnosť v oblasti znalostí a vedy napáda z ideologických dôvodov ako som už pár krát spomínal, napríklad tu. Médiá nie sú schopné a ochotné odlíšiť fakty od demagógie, predsa každý názor si je rovný. Akurát, že dôsledok jednému názoru je niekoľko tisíc zbytočných úmrtí, kým dôsledkom iného názoru je len prázdne hľadisko na hokeji.
Štát má konať nestranne, teda hľadieť v rámci zákonov na ľudí ako rovných a občania a novinári majú dohliadať, či takto nestranne koná.
Tým, že v mene štátu konajú konkrétni ľudia, ktorí nemusia byť schopní konať nestranne znamená, že potrebujeme menej štátu, jasnejšie zákony (medzery v zákonoch tiež narúšajú rovnosť) a transparentnú kontrolu štátnej správy s vyvodzovaním dôsledkov pri porušeniach nestrannosti. Problém s kontrolou je otázka kto bude kontrolovať kontrolórov (viď policajná inšpekcia alebo generálny prokurátor). Skúsenosti ukazujú, že Slováci nie sú takí ako Nóri, takže v mene štátu konajú rovnako zaujato a neobjektívne ako súkromné osoby. Preto sme tu mali Mečiarov a potom Ficov unesený štát a preto si myslím, že by nám prospelo, ak by sme mali menej štátu - menej sudcov, policajtov, úradov a úradníkov, ministrov, obcí a miestnych poslancov. Medzi našim nastavením a anarchiou je veľa priestoru, kde sa štát vopchal a neponúka takmer nič okrem nerovného prístupu a príležitosti na korupciu.
Naopak v osobnom živote nám štát nemá čo hovoriť, koho máme považovať za (sebe)rovného. Máme právo aj na predsudky aj na opatrnosť a nedôveru.
Rovnosť nie je rovnakosť, ale komunisti a iní kolektivisti stierajú rozdiely medzi ľuďmi v mene rovnosti. Nielen naša história ukazuje, že tieto kolektivistické experimenty, ktorých symbolom sú uniformné masy na spartakiádach alebo oslavách narodenín vodcu, robia ľudí rovnejšími v neslobode.
Či už niekomu November priniesol dostupnú čokoládu Milka, cestovanie do Grécka alebo slobodu slova, všetko toto je možné vďaka tomu, že nám štát nesiaha do súkromia a necháva nás v našej slobodnej nerovnosti. Nenechajme narásť štát a dávajme si pozor, keď niekto ide naprávať nerovnosť. Nielen že ju nenapraví, pretože ľudia sú rôzni (a ich akékoľvek hodnotenie musí dávať nerovnaké výsledky), ale pripraví nás o ďalší kúsok slobody a/alebo nás ochudobní.
