Právo na štrajk sa vyvinulo v minulých storočiach v dôsledku spôsobov riešenia vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v priemysle a výrobe. Dnes sa vo veľkom zneužíva vo sfére služieb, kde je situácia trochu iná. Veď aj naša ústava zakazuje štrajk zamestnancom určitých služieb poskytovaných štátom pre svojich občanov.
Článok 37 odsek 4 ústavy SR znie takto:
Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.
Takže zákonodarca usúdil, že vo vzťahoch zamestnanec - majiteľ - zákazník nastáva v určitých prípadoch situácia, keď štrajk natoľko obmedzí práva zákazníka (tretej strany), že právo zamestnanca vynútiť si dohodu je menšie a musí ustúpiť. Všimnite si, že druhá strana - zamestnávateľ - nemá v zásade právo neplatiť mzdu svojim zamestnancom (čo je ekvivalent toho, že zamestnanci nepracujú).
Ústava však vymenúva iba základné služby štátu - vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť, spravodlivosť a čiastočne to rozširuje na časť zdravotníctva, kde by štrajk mohol spôsobiť škody na životoch alebo zdraví.
Skúsme sa pozrieť na niektoré extrémne prípady realizácie práva na štrajk:
V prípade, že lekári (nie záchranné zbory) vyhlásia štrajk počnúc od 12:00 hodiny a chirurg v tom čase nestihol dokončiť operáciu, je nemysliteľné, aby vstal od operačného stola a išiel štrajkovať.
Menej extrémny prípad je, ak by rušňovodič začal svoj štrajk zastavením vlaku na trati Žilina-Vrútky, nech si cestujúci poradia. Ani v tomto prípade nie je štrajk zakázaný, ale tiež je to extrémny spôsob.
Skúsenosti mojej rodiny s francúzskym štrajkami z tohto leta sú natoľko negatívne, že možno z mojej dcéry nakoniec nevyrastie marxistka. Francúzi majú štrajk ako bežný folklór, na stránke https://www.cestlagreve.fr/ nájdete kalendár plánovaných štrajkov, google vám dokonca nájde aj kalendár podľa zamestnávateľov - na ukážku kalendár francúzskych štátnych železníc SNCF a to ešte v období, keď Francúzi nevedeli, že majú až 6 percentnú infláciu (červený krúžok je štrajk):
My sme v lete s deťmi chceli vyskúšať cestovať do Paríža nočným vlakom, čo je ekologickejšie (CO2 je fuj) a časovo zaujímavé. Štrajk tuším ani nebol v kalendári (v tom čase som o týchto kalendároch nevedel), ale pre oblasť Paríža a okolia ho vyhlásili v deň nášho odchodu, takže sme si museli nájsť letecký spoj, aby sme neprišli o zaplatené ubytovanie a lístky. Náš prepravca bola rakúska štátna železničná spoločnosť ÖBB, ktorá nám promptne zrušila spoj, takže sme nikam necestovali a ani nedostali vrátenú sumu za lístky. Otázke štátnych spoločností som sa venoval už viackrát, evidentne je s nimi problém všade, kde existujú, tí ktorí zažili ekonomický úspech ČSSR, keď boli všetky spoločnosti štátne, si možno ešte pamätajú na pracovnú morálku.
Podobné sú štrajky zamestnancov letísk, kde po štrajku dokážu z príletového meškania 30 minút urobiť zamestnanci, ktorým deň predtým plošne zvýšili mzdy o 300€ mesačne, meškanie hodinu a štvrť, ale možno na pomery francúzskych pološtátnych zamestnancov (letisko CDG) je spôsobenie meškania 30-45 minút v priemere na jeden let dobrý výsledok.
Oba tieto príklady ukazujú, že štrajk v službách je vlastne vydieranie.
Zamestnávateľ a zamestnanec môžu rokovať o svojich zmluvných vzťahoch aj bez toho, aby jedna strana vydierala druhú skrz zákazníkov. Podanie hromadnej výpovede má podľa mňa väčší účinok ako vyhlásenie štrajku. V konečnom dôsledku sa hnev zákazníkov obráti na zamestnancov - buď je prostredie dostatočne konkurenčné, aby si zákazníci vybrali iného poskytovateľa služby, čím bude zamestnávateľ nútený prepúšťať, alebo si budú službu menej objednávať a možno si nájdu alternatívu alebo budú k poskytovateľom služby nepríjemní. Zamestnávatelia v oblasti, kde sa veľa štrajkuje budú mať tendenciu automatizovať veci a týka sa to aj služieb. Akokoľvek by bol zamestnávateľ ľudomil a socialista, následne by asi siahol k prepúšťaniu.
V minulosti bola situácia taká, že veľké spoločnosti boli priemyselné a výrobné, služby boli záležitosťou malých podnikateľov. Aj dnes sa nájdu pekárničky, reštaurácie či záhradníci, ktorí poskytujú službu ako majitelia vlastných spoločností alebo živnostníci. Ich by nikdy nemohlo napadnúť štrajkovať, naopak pracujú aj v čase voľna a to najmä v situácii, keď ešte na svojej spoločnosti nezarábajú dosť (a mnohí sa ani do štádia, že začnú zamestnávať dostatok zamestnancov, aby malo povinnosť platiť poplatok za štátnu televíziu a rozhlas nedostanú).
Oproti minulosti je rozdiel v tom, že priemysel má menej zamestnancov s vyššou kvalifikáciou, ktorí možno menej štrajkujú, ale aj keby štrajkovali, je to vec medzi nimi a ich zamestnávateľmi. A potom sú tu služby teraz už vo veľkej miere poskytované veľkými spoločnosťami, často so štátnym spoluvlastníctvom, ktoré majú veľa zamestnancov a v nich odbory dobre vedia, že vydieranie zákazníkom je efektívne.
Aj Európska Únia si asi uvedomuje, že stav, keď poskytovateľ služby poškodí zákazníkov tým, že mu nedodá službu, nie je v poriadku, ale nariadenie o právach pasažierov leteckých spoločností (áno aj zákazník má práva, nielen zamestnanec) sa týka iba zrušených a značne zmeškaných letov teda iba leteckej dopravy a aj tam sú divné výnimky a to práve v časti štrajkov. V preambule v bode 14 stojí toto:
tak ako je to uvedené v Montrealskom dohovore, záväzky prevádzkujúcich leteckých dopravcov by mali byť obmedzené alebo by mali byť od nich leteckí dopravcovia oslobodení v prípadoch, keď bola udalosť spôsobená mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia; také okolnosti môžu nastať najmä v prípadoch politickej nestability, meteorologických podmienok nezlučiteľných s vykonaním príslušného letu, rizík bezpečnostnej ochrany, neočakávaných nedostatkov, ktoré sa týkajú bezpečnosti letu a štrajkov, ktoré ovplyvňujú prevádzku príslušného leteckého dopravcu;
To, čo by normálne bolo otázkou poistenia leteckej spoločnosti, rieši EÚ a to ešte tak, že štrajk kladie na úroveň hurikánu. Legislatíva priamo podnecuje zamestnancov k tomu, aby štrajkovali, pričom náklady má niesť zákazník.
Toto myslenie, v ktorom sa štrajk považuje za dobro, či za ľudské právo, je chybné - je to iba sociálny benefit garantovaný niektorými krajinami a ako také stráca zmysel. Navyše v súčasnosti sú odbory spolitizované a mlčia keď vládnu šmejdi a zbierajú podpisy za predčasné voľby hneď, ako sa táto zberba dostane do opozície. Od svojej úlohy, ktorá je limitovaná na jedného zamestnávateľa, sa posunuli a dnes si určujú právo rozdúchavať infláciu a zhadzovať vlády - stačí sa pozrieť do Prahy.
Skutočne prosperujúca spoločnosť je založená na slobode, vrátane slobody poskytovať služby a dávať záväzky. So slobodou ale nerozlučne prichádza aj zodpovednosť, preto štrajk zabraňuje zamestnávateľovi plniť si svoje záväzky a tým obmedzuje slobodu jeho zákazníkov. Svojvoľné porušenie slobodne uzatvoreného pracovného záväzku má teda za následok obmedzenie práv tretej strany (zákazníkov).
Ak požadujú zamestnanci od zamestnávateľa splnenie nejakých požiadaviek, môžu vždy podať výpoveď. Výpovedná lehota v zákonníkoch práce je ochranou pre obe strany, takže dáva priestor na vyjednávanie bez toho, aby tým bola ovplyvnená tretia strana. Rovnako tak umožňuje s časovým predstihom určiť, kedy nastane stav, že bude práca zastavená (a služba nedodaná) v dôsledku výpovede zamestnancov.
Štrajk len skracuje toto obdobie tak, že môže nastať zo dňa na deň, či hodiny na hodinu a limituje možnosti vyjednávania, pretože zamestnávateľ od začiatku štrajku prichádza o peniaze a renomé. Výsledok je nakoniec horší ako hrozba výpovede, pretože škoda sa už napáchala. Odbory majú k dispozícii iné a menej deštruktívne spôsoby.
Štrajk je teda zbytočný, škodlivý pre všetkých zúčastnených ako aj pre tretie strany, teda zákazníkov, čo v mnohých prípadoch znamená občanov platiacich si dane a nedostávajúcich za to sľubované služby. Okrem zmenšenia množstva služieb, ktoré sa štát zaväzuje poskytovať je preto potrebné zrušiť aj samotné právo na štrajk. Iné formy hrozieb pri vyjednávaní so zamestnávateľmi sú možné a menej obmedzujú práva ostatných.
