Prírurčka progresívca

Nie som progresívny v politickom zmysle slova, preto moje pozorovania tohto politického prúdu sú len zvonka a to podľa vonkajších znakov, rečí a činov. Nielen na Slovensku (skôr teda ďaleko viac v USA a v krajinách, ktoré nezažili budovanie socializmu/komunizmu) sa pôvodná politická ľavica transformovala do progresívnych síl.

V dobrých časoch minulých bolo delenie na ľavicu a pravicu hlavne ekonomické: ľavica chcela veľký štát a na ňom závislých občanov, pravica chcela malý štát slúžiaci sebavedomým občanom. Politika však nie je jednorozmerná a hoci je považujem názor na to, čo má robiť štát a čo robiť nemá za najdôležitejšie kritérium, veľká časť ľudí sa rozhoduje podľa iných kritérií, napríklad podľa "hodnotových" otázok typu, či majú byť povolené interrupcie, status neheterosexuálnych vzťahov a pod.

Progresívne sily sa tak definujú odpoveďami na určité otázky - resp. preferenciami spomedzi protikladných možností. Skúsim to teda najprv zhrnúť to tabuľky a potom k tomu niečo napísať.

Vopred upozorňujem, že to netreba to brať smrteľne vážne, pretože nie všetci progresívci sú veriaci marxisti ako Corbyn či Sanders a aj samotný Marx nezodpovedal všetky otázky sveta, takže na niečo nemajú ani marxisti jednotnú odpoveď z príručiek z 19. storočia.

Čo je pre progresívcov ÁNO (lepšie z dvoch) a čo NIE (horšie z dvoch), a čomu dajú prednosť, keď si majú vybrať.

Hodnotové otázky - vymedzenie sa proti konzervatívcom

Interrupcie

V otázke potratu stojí pravý konzervatívec na strane absolútneho zákazu, vrátanie znásilnených maloletých a skutočný progresívec na strane práva ženy robiť si so svojim telom, čo chce a tým pádom právo na život má dieťa až po narodení. Oba extrémy sú škodlivé, pretože príliš prísne práva spôsobujú v konečnom dôsledku potratovú turistiku, či podstúpenie potratu v rizikových podmienkach, ale na druhej strane od určitého času má plod nielen orgány, ale aj reálnu šancu prežiť predčasný pôrod.

Homosexuáli

Hoci otázka sexuality bola súkromnou záležitosťou a mnohí ju za takú považujú dodnes. Istá časť homosexuálov považuje za potrebné sa prezentovať na verejnosti, požadujú práva na výsady určené rodinám, adopcie detí a podobne.

Ako libertarián by som nechcel, aby sa štát príliš staral do záležitostí jednotlivca a ani páru (či skupiny) vrátane takých vecí ako zdieľanie zdravotnej dokumentácie, dedenie a podobne. Konzervatívci by chceli homosexuálov liečiť, progresívci ich považujú automaticky za niečo lepšie (filmová produkcia bez homosexuálov, či dnes už transsexuálov je dnes na Západe už nemysliteľná). Obe tieto skupiny teda chcú, aby štát definoval určité práva určitým skupinám, teda väčší štát.

V poslednom čase sú už viac v móde transsexuáli, či ľudia so špeciálnym rodom (pohlavím?). Keď príde voľba medzi mužom, ktorý sa preoperoval na ženu a ktorý chce v športových súťažiach ako je vzpieranie či cyklistika pretekať proti ženám, tak sa progresívci postavia na stranu trans ľudí, čiže feminizmus a práva žien sú menej ako práva transsexuálov.

Ako ukazuje útok na feministickú autorku Harryho Pottera J.K.Rowling alebo na Jordana B. Petersona za nesúhlasný názor na progresívcami presadzované rodové témy (správne zámená, toalety a správne označovanie rodičov), v rozhodovaní medzi homosexuálmi a transsexuálmi by asi správny progresívec musel uprednostniť transsexuálov.

Najväčším nepriateľom progresívcov je však dlhodobo biely heterosexuálny muž. Takže (logicky) požadujú kvóty pre ženy - podiel v riadení spoločností, platovú rovnosť a pod. Opäť je to niečo, do čoho štát nemá čo pchať zobák. Jeho zamestnanci v oblasti (základného) školstva na Slovensku sú hlavne ženy a výsledok je spoločnosť, ktorá verí konšpiračným teóriám, vrahovi v Kremli a vo veľký štát, ktorý sa o všetko postará. IQ Slovákov možno klesá tak rýchlo vďaka tomu, že máme málo učiteľov a veľa učiteliek.

Ja si však nemyslím, že kvalita človeka je určená jedným chromozómom, pozitívna diskriminácia je diskriminácia a ide proti prirodzenej hierarchii kompetentnosti.

Rasové otázky

Viackrát som už upozorňoval na nebezpečie kolektívnej identity. Rasové otázky, tak isto ako otázky pohlavia, sexuálnych preferencií, či vonkajších pohlavných znakov spadajú pod preferovanie kolektívnej identity.

Sem spadá napríklad úplné ignorovanie faktu, že otroctvo bolo zrušené v krajinách s väčšinovo belošským obyvateľstvom (od 18. storočia v Anglicku cez 19. storočie v USA). Dnes ale otroctvo pretrváva v Afrike, pričom tam bolo vždy a černosi, ktorí sa dostali do Ameriky boli odchytení a predávaní inými černochmi. Je možné, že táto africká tradícia stála za tým, že premnoženie v Afrike pred 19. storočím nenastávalo - kto by tam budoval mestá, krajiny a podobne, keď je tam permanentá hobbesovská vojna medzi kmeňmi. Najväčšia genocída po roku 1945 bola vykonaná černochmi proti černochom v Rwande - presne tak ako to bolo po stáročia.

Jazyk sa musí prispôsobovať ideológii, preto sa v angičtine pre označovanie belochov používa termín white, ale pre označovanie černochov, nezmyselný výraz Afroamerican - v skutočnosti je Afroameričanom napríklad Rory Sabbatini, narodený v Juhoafrickej Republike, neskôr žijúci v USA alebo herečka Charlize Theron či ekonóm Lawrence.

Pozeranie na všetko rasistickými okuliarmi (v tomto prípade obrátenými oproti nacistom) vedie k tomu, že napríklad v prípade smrti George Floyda mnohé média hovorili o rasistickom motíve, pričom žiaden z policajtov počas zásahu neprejavoval ani štipku rasizmu.

Progresívci nebudú považovať vraždu, či zabitie ako jednu z najčastejších príčin úmrtí černošských tínedžerov v USA za rasovo podmienenú, ale každý prípad, pri ktorom policajt (často oprávnene) zraní či zabije černocha budú prezentovať ako dôkaz rasizmu.

Za problémy Afriky (ktoré sú spôsobené premnožením Afričanov) je podľa progresívcov zodpovedný Západ, ktorý Afriku nechápe. Na rozdiel od Číny, ktorá ju chápe (zrejme ako svoju kolóniu). Predstava, že by Afričania nedostávali zo Západu lieky, potraviny a peniaze (hoci tie končia v rukách vláda a júnt) je pre progresívca nemysliteľná. Pritom progres Západu nastal bez akýchkoľvek dotácií.

Krajiny, ktoré dostávajú príliš lacno peniaze (napríklad z oblasti Perzského zálivu) majú vysoké štatistiky úmrtí cudzích robotníkov (takmer otrokov) pri stavbách pompéznych hotelov a futbalových štadiónov, zároveň sú najväčšími znečisťovateľmi ovzdušia prostredníctvom CO2 na osobu. Peniaze bez práce pôsobia deštruktívne nielen na osobnej, ale aj štátnej úrovni.

Náboženstvo

Progresívci považujú vieru za niečo zastarané a hlúpe. Nietzche už dávno vyhlásil, že Boh je mŕtvy, takže logicky každý, ktorý v nejakého boha verí musí byť (mentálne) zaostalý. Ale aj tu zrazu nastane problém, keď ide o práva moslimov verzus Židov.

V sekulárnom Francúzsku sú Židia prenasledovaní útokmi zradikalizovaného moslimského obyvateľstva. Avšak demografia moslimov v Západných krajinách ako aj väčšia radikálnosť mladých (to majú mladí európski džihádisti spoločné s progresívcami) znamená, že sa situácia môže len a len zhoršovať. Umiernení moslimovia sú proste starí a ako sa radikalizuje aj väčšinová spoločnosť (viď prvé kolo francúzskych prezidentských volieb), tak je radikálnejšia aj moslimská menšina (v niektorých predmestiach európskych miest už väčšina).

V tomto prípade sú progresívci ticho, podobne ako v prípade útokov na kresťanov v Sýrii či Iraku, podobne ako v prípade ostreľovania izraelských civilistov palestínskymi teroristami. Bývalý dlhoročný (na britské pomery) predseda labouristov Jeremy Corbyn bol neomylne vždy na strane palestínskych a arabských teroristov, pričom jeho antisemitizmus sa síce nedostal na úroveň Lavrova, ale bol zjavný.

Na Slovensku nemáme stále odluku cirkví od štátu a úslužné správanie sa cirkevných hodnostárov špeciálne k ľavicovým vodcovským politikom ako Mečiar, Gašparovič či Fico nahráva argumentom, že náboženstvo ako také je problém. V skutočnosti je to o tom, že viera tak ako sexuálna orientácia je súkromná záležitosť a problémom je keď sa od štátu požaduje, aby zohľadňoval predstavy náboženských skupín ako nadradené názorom väčšinovej spoločnosti. Takže aj tu by pomohlo menej štátu, teda odluka cirkvi od štátu.

Životné prostredie

Hoci socialistický blok znečisťoval a ničil životné prostredie neporovnateľne viac ako kapitalistický Západ, stále sa tu drží idea, že viac štátu znamená väčšiu ochranu životného prostredia. Pričom pravda je len taká, že vláda zákona a slobodný občan, ktorý má uspokojené základné životné potreby a preto sa stará o svoje okolie, je to, čo pomáha chrániť životné prostredie. V nedemokratických krajinách rozhodne vodca a bude to tak.

Súčasný západ však spomedzi mnohých environmentálnych problémov vybral jeden, ktorý považuje za najdôležitejší a prednejší ako hocičo iné - pôvodne sa to označovalo globálne otepľovanie, teraz sú to klimatické zmeny. Riešenia, ktoré ponúkajú hlavne zelení progresívci sú samozrejme etatistické - zákazy, dotácie, štátne vlastníctvo. Pričom problémom v emisiách CO2 sú hlavne Čína a India (celkovým objemom) a krajiny ako Katar, Kuvajt Omán, Spojené Arabské Emiráty, Saudská Arábia, Bahrajn a ešte aj Luxembursko na hlavu produkuje viac CO2 ako tá Čína.

Akákoľvek rozumná diskusia je nemožná, financovanie "výskumu", ktorý ma za úlohu prísť so strašnejšími závermi a s časom čo najbližším k 12 hodine (už nestačí, že sa Zem nachádza 5 minút pred dvanástou, čo bude klimatickou katastrofa a koniec sveta, už sme len sekundy - nejako tomu nerozumiem, ale som len matematik). Akýkoľvek nesúhlasný názor a vybočenie z davu klimatoalarmistov je neprípustné, financovanie s verejných zdrojov nemožné. Bjorn Lomborg by o tom vedel rozprávať. Avšak ak sa z vedy stáva dogmatické náboženstvo, nemôže to dopadnúť dobre.

Hoci nevedia ovplyvniť správanie sa ostatných krajín, doma aspoň v deťoch a budúcej generácii vypestujú psychické problémy, ktoré sa už dnes označujú ako klimatická úzkosť. Miesto racionálnych riešení, ako je používanie atómových elektrární sa Nemecko pod hrozbou zemetrasenia a tsunami v Sasku či Bavorsku (väčšia pravdepodobnosť je asi aj pád sto metrov veľkého meteoritu) rozhodlo vyrábať elektrickú elektrinu spaľovaním ruského zemného plynu. Nič to, že sa pritom produkuje nenávidený CO2, ale hlavne, že sa jadrové elektrárne vypnú.

Takisto prechod na elektromobily má určité dôsledky, ktoré si progresívci (s nízkou dôverou v ekonómiu) neuvedomujú - batérie či ich súčasti produkuje hlavne totalitná komunistická Čína devastáciou životného prostredia za použitia elektrickej elektriny zo spáleného uhlia. Hlavne, že v uliciach Západných miest budú elektromobily. A ako sa nabijú, keď náhodou bude pod mrakom a nebude fúkať vietor nikto nepovie.

V otázke emisií CO2 som urobil prepočet ohľadom dopadu na dopravu - najdrahší je prevoz kúpeného tovaru do domácností, menej drahý je rozvoz do veľkoskladov, ale prevoz z Číny do Rotterdamu je extrémne lacný. Čiže podpora hromadnej dopravy (hlavne elektrifikovanej) je napríklad niečo, s čím sa dá súhlasiť. Zákaz benzínových automobilov je však štátny dirigizmus, ktorý má byť nahradený takou daňou, ktorá zohľadňuje kolaterálne škody (emisie, hluk, ničenie vozoviek a pod.). Ale to je potom už len technická otázka a nie ideologická.

Iracionalizmus

Teória, že skupinová identita je prvoradá stojí tak ako za rasizmom, nacizmom, fašizmom, komunizmom tak aj za mnohými progresívnymi ideami. Je však v rozpore s rozumom. Pokiaľ v matematike definujeme množinu párnych čísel ako tie celé čísla, ktoré po delení dvomi nemajú zvyšok, tak je to definícia množiny (skupiny) na základe jej prvkov (členov). Ak by sme ale tvrdili, že číslo 4 je párne, pretože patrí do množiny párnych čísel, tak by to bola blbosť.

Jednotliví ľudia určujú, aká bude ich skupina. Demonštranti SMER-u preukazujú nadšenie z Blahu a Fica nie preto, že sú na demonštrácii, ale sú na demonštrácii, pretože sú tak mentálne nastavení. Niektoré skupiny sú určené našim rozhodnutím, pri iných sa rozhodlo o nás bez nás - napríklad naša rasa, pohlavie, farba vlasov a podobne.

Napriek tomu, že príslušnosť k týmto druhým typom skupín neurčuje kto sme, je práve v ľavicovom progresivistickom tábore častý výskyt viery v nadradenosť skupinovej identity. Až do takej miery, že racionálne argumenty sú odmietané nie protiargumentami, ale ideologicky - napríklad, že matematika (fyzika) je veda bieleho muža a černosi z Afriky majú vlastnú vedu. Viac som o tom písal tu.

Záver

Slovensko momentálne zažíva parlament s nadproporčným zastúpením "konzervatívnych" síl. Presnejšie pomenovanie by bolo ľudáci. Hoci hatrákovské čepčeky predkladajú zákony, ktoré sa snažia u nás obnoviť spoločnosť s čias Svätozára Hurbana alebo aspoň z čias Slovenského Štátu, v ktorej sú individuálne práva menej podstatné ako náboženské dogmy a tradície, krajiny na západ od nás už vážne čelia posunu k progresivizmu.

Oba politické prúdy majú niečo spoločné: demokracia im nevonia. Pre obe skupiny je podstatná skupinová identita, odmietajú uznať, že rozdiely medzi ľuďmi v rámci týchto skupín sú ďaleko väčšie ako to, čo majú spoločné.

Preto je potrebné obhajovať demokraciu a slobody ako také (vrátane súkromného vlastníctva). Zdá sa, že krajiny z východnej strany bývalej železnej opony zažívajú to, čo krajiny zo západnej strany iba s časovým odstupom. Rozdiel je práve v tom, čo sa u nás po druhej svetovej vojne zmenilo oproti nim a to je pokus o realizáciu na vtedajšiu dobu progresivistického plánu vybudovať na Zemi komunistický raj. Dopadlo to desiatkami miliónov mŕtvych, spoločnosťami bez základov a vládami populistov (so šťastnou výnimkou Česka).

Táto skúsenosť je však neprenosná, takže hlavne mladá populácia západných krajín verí vo všeobjímajúci štát, ktorý napráva všetky nerovnosti. Pričom rovnosť je možná iba zrezávaním tých, čo vytŕčajú. A to nás doviedlo k úpadku, z ktorého sme sa dostali šťastnou zhodou okolností, keď kremeľský vládca ponechal svoje západné dŕžavy bez kontroly. Nie je dôvod, prečo by sme sa po tej istej ceste k neslobode a úpadku mali opäť vybrať.