V našej civilizácii sa vyvinul prístup k utrpeniu druhého, ktorý je založený na rešpekte k výnimočnosti ľudskej bytosti, ktorú charakterizuje prirodzená a neodňateľná ľudská dôstojnosť1. Napriek výrazným vedeckým objavom, najmä v biológii a psychológii, človek a ľudský život stále zostávajú tajomstvom. Nie sme schopní objektívne zhodnotiť prežívanie ľudského šťastia alebo nešťastia. Tiež sme limitovaní neschopnosťou odpovedať na otázku, čo sa s človekom deje po smrti. Všetky tieto skutočnosti nás vedú k rešpektovaniu každého človeka, teda aj trpiaceho alebo postihnutého. Naša civilizácia sa usiluje riešiť tento problém snahou o umenšovanie utrpenia – vytváraním podmienok na integráciu slabších, projektmi sociálnej pomoci, paliatívnou medicínou, ktorá plne rešpektuje ľudskú dôstojnosť.
Ďalším zo spôsobov, ako je možné trpiaceho zbaviť utrpenia, je - usmrtiť ho. Takto sme si zvykli postupovať v prípade veľkého utrpenia zvierat pre ktoré je život bez naplnenia ich pudov neznesiteľný (nemajú možnosť utrpenie spracovať rozumom a vôľou). Napr. ak sa vážne zraní dostihový kôň, ktorý kvôli zraneniu nemôže behať alebo ak sa ťažko zraní pes a kvôli nevyliečiteľnému zraneniu veľmi trpí, utratíme ho.
Aký prístup zvoliť k (predpokladanému) utrpeniu nenarodených detí s postihnutím? Aký typ citu ovplyvňuje naše rozhodovanie? Vnímame nenarodené dieťa ako človeka alebo ako ne-človeka? Budeme riešiť utrpenie postihnutého dieťaťa súcitom, ktorý prejavujeme v styku so zvieratami, alebo sa necháme viesť najdôležitejším medzi-ľudským citom, ktorému hovoríme láska?
V dnešnej dobe legislatíva na Slovensku umožňuje ľuďom vybrať si prístup k riešeniu (predpokladaného) utrpeniu nenarodených detí. Spoločnosť, ktorú azda najlepšie reprezentuje verejná mienka, už taká zhovievavá ako legislatíva nie je. Výkon, efektivita, pohodlie, krása, zdravie – to sú všetko hodnoty, ktoré útočia na lásku. Nečudujem sa preto mnohým rodičom, ktorí sa zľakli obrovskej životnej skúšky prijať (pravdepodobne) postihnuté dieťa. Je príliš veľa vplyvov, ktoré ich dnes nútia k tomu, aby svojím dieťaťom nazývali iba to, ktoré je zdravé a aby sa inak správali k svojmu nenarodenému dieťaťu než k narodenému. A je tak málo vplyvov, ktoré rodičov uisťujú o tom, že sú schopní postarať sa o každé dieťa, hoci aj postihnuté a tak maličké. A že to síce nebude ľahké, ale ak sa nechajú viesť materinskou a otcovskou láskou, budú všetci vzájomne veľmi obohatení. Aj tento blog chce byť jedným z tých chýbajúcich vplyvov, ktoré hovoria v prospech prijatia (pravdepodobne) postihnutého dieťaťa.
1. Pozri: Preambula, Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá Valným zhromaždením OSN, New York 10. 12. 1948
