Dvakrát som sa tam vybrala s cestovkou a dvakrát som skonštatovala, že to nie je ono. Cestovka človeka síce pohodlne povozí od pamiatky k pamiatke autobusom, a v neposlednom rade po obchodoch a stánkoch so suvenírmi, ale krajina sa tak spoznať nedá. Je to iba o trošku lepšie, ako pozrieť si dokumentárny film. Spoza okna autobusu sa iba dívate na ľudí, ktorí napriek neporovnateľne horším životným podmienkam, než sú tie naše, vyzerajú podstatne spokojnejší, než štandardný Európan.
Chcela som ich spoznať bližšie, dozvedieť sa niečo viac o ich živote. A tak som sa, aspoň na chvíľu, stala ich učiteľkou. Učiteľov angličtiny treba všade na svete a dobrovoľník je aj všade vítaný. Moja voľba padla na Thajsko. Jednak som tam ešte nebola a druhak, chcela som sa presvedčiť, či je naozaj krajinou úsmevov.
Za oknami januárovo chumelilo a ja som do kufra skladala ľahké ľanové košele a dlhé plátené nohavice. V Thajsku sa totiž nepatrí chodiť príliš odhalený a ako učiteľ už vôbec nie. Učiteľ je osoba vážená a ako taká predsa nemôže chodiť s odhalenými ramenami a v šortkách. Len nad topánkami som si lámala hlavu ... môžem mať sandále, alebo je vhodnejšia plná špička?
V Chiang Mai ma čakalo úžasných 30 stupňov Celzia a Ran, asistent dobrovoľníckeho projektu. Neviem, kto bol pre koho viac exotický, či pre mňa prvý Thajčan, s ktorým som sa kedy rozprávala, alebo či pre neho asi najvyššia žena, akú kedy stretol a ešte k tomu z krajiny, ktorú ledva vedel, kam zaradiť. Ale aspoň o Škodovke už počul. Na úvod sme dostali školenie o tom, ako sa v krajine správať, ako nesprávať, čo očakávať a čo neočakávať a potom nastal deň D, keď sme po prvýkrát mali predstúpiť pred triedu.
Prvý „kultúrny šok“ nastal ešte pred školou, keď nás pán riaditeľ poprosil, aby sme sa vyzuli. (A môj problém so sandálmi bol vyriešený). Jednoducho, pred chrámom, školou, a dokonca aj pred verejným WC sa patrí vyzuť. (na WC našťastie ponúkajú „verejné prezúvky“) Inak by škola svojím vzhľadom zapadla kdekoľvek v Európe, dlhé chodby, vysoké stropy a jedinou zvláštnosťou bolo, že po chodbách spôsobne kráčali pubertiaci v oranžových rúchach.
Moji žiaci boli budhistickí novici. V Thajsku je bežné, že chlapci vo veku 10-12 rokov vstupujú do kláštora, aspoň na nejaký čas, a mnohí (hlavne z chudobnejších rodín) ostávajú aj dlhšie, aspoň kým neskončia „základnú školskú dochádzku“. Je to vlastne určitá obdoba internátnej školy. Chlapci žijú v kláštore, je o nich postarané a oni sa môžu naplno venovať štúdiu, namiesto toho, aby doma lopotili na ryžovom políčku svojich rodičov.
Keby som mala učiť pubertiakov niekde v „západnej civilizácii“ asi by som si to veľmi dobre rozmyslela. Ale keď som vošla do triedy k novicom, všetko stíchlo a na povel jedného zo žiakov „please stand up“ všetci štrnásti vstali a zborovo pozdravili „Good morning teacher, how are you“. Je to jeden z rituálov, opakujúcich sa pred každou hodinou v nezmenenej forme a učiteľ má pekne spôsobne odpovedať „I am fine, thank you“ a na oplátku sa svojich žiakov opýtať, ako sa majú oni (samozrejme všetci zborovo odpovedia, že fajn) a potom si môžu na povel sadnúť. Na konci hodiny zas na povel vstanú a poďakujú „thank you teacher, see you tomorrow“ a potom učiteľ môže odísť. Istou zvláštnosťou je, že dvere na triede sa nezatvárajú, takže je tam celkom slušný ruch, občas sa do triedy niekto pridá, alebo niekto zmizne, asi keď ho to už celkom prestane baviť.
Prvú hodinu sme venovali zoznamovaniu, no keď mená žiakov sú napríklad Wootiphan, Thitipong či Chanchai, je trošku ťažšie zapamätať si ich, než keby to bol Ferko, Jožko a Janko. A ja som zas pre nich bola Malia, keďže spoluhláska „r“ v Ázii nie je veľmi populárna. Najprv si ma so záujmom prezerali, jednak som ich prevyšovala asi o dve hlavy a druhak, bola som z krajiny, o ktorej ešte možno ani nepočuli. Ale keď som od nich chcela nejaké odpovede, tak sa zrazu tvárili, že ma nevidia a že vlastne oni v triede ani nie sú. Väčšinou sú veľmi hanbliví, veď ženy sa nesmú ani len dotknúť, dokonca ani prostredníctvom nejakej podávanej veci. Takže kriedu som musela položiť k tabuli, aby si ju odtiaľ mohol žiak bezpečne zobrať. No i dostať niekoho vôbec k tabuli vyžadovalo veľa prehovárania a povzbudzovania.
Asi týždeň sme sa len tak okukávali, a keďže učebnice, ani iné „zdroje“ som k dispozícii nemala, musela som si postupne overiť, čo vlastne moji žiaci vedia a koľko mi rozumejú. To, že toho veľa nenarozprávajú, mi bolo jasné už po prvej hodine. Ale aké témy možno rozoberať s mníchmi ... okrem filozofických, na ktoré im zas chýbali znalosti jazyka.
Našinec by si mohol myslieť, že mnísi, ak sa nevzdelávajú, tak celý deň meditujú, keďže veľa iného toho povoleného nemajú. Napríklad nesmú spievať ani športovať, či nebodaj tancovať, po poludní už ani jesť, ale oni sa mi postupne popriznávali, že sa hrávajú počítačové hry, sledujú súboje v thajskom boxe, či futbalové zápasy a dokonca počúvajú populárnu hudbu.
Našťastie sú v dnešnom globalizovanom svete univerzálne témy, ktoré nás spájajú, či sme bohatý Európan, alebo thajský mních, žijúci z almužien. Jednou takou je futbal. A tak sme „cestovali“ do Afriky na majstrovstvá sveta a po európskych krajinách, podľa futbalových klubov. Moje hodiny boli vždy akýmsi spojením jazyka, zemepisu, reálií a kultúry Európy, ktorá ich nesmierne zaujímala, lebo Európanov sa k nim veľa nezatúla. (Väčšinou skončia na južných plážach.)
Postupne sme si na seba zvykli, chalani pochopili, že keď im dám domácu úlohu, tak očakávam, že ju urobia a výhovorky typu „zožral mi ju pes“ u mňa neprejdú. Aj hodiny nám ubiehali stále rýchlejšie a po týždni ma prestali upozorňovať, kedy je koniec hodiny (v škole sa totiž nezvonilo).
Hoci som nikdy nechcela byť učiteľkou, do kláštornej školy by som sa kedykoľvek rada vrátila. Tri týždne medzi malými mníchmi mi pootvorili dvierka do iného sveta.
