Mária Mlynarčíková
Predvianočná zvrhlosť
Človek – koruna tvorstva, takto sa radi sami označujeme. Mysliace a cítiace bytosti, hoci sa občas hodí skôr – človek človeku vlkom.
nepokojná duša, stále v pohybe Zoznam autorových rubrík: Fotografie, Cestovanie, O jazyku, Súkromné, Nezaradené
Človek – koruna tvorstva, takto sa radi sami označujeme. Mysliace a cítiace bytosti, hoci sa občas hodí skôr – človek človeku vlkom.
Mám synovca! Keďže je to v našej rodine prvé bábo, je to veľká udalosť a človek je náchylný občas kúpiť aj veci, ktoré možno nie sú úplne nevyhnutné pre život kojenca, ale čo by teta zo samej lásky neurobila, pravda.A tak som pri nedávnom nákupe potravín zabrúsila aj do oddelenia s detskými vecami. Že kúpim nejakú pestrú hračku, hrkálku alebo niečo, čo bude malého chvíľku zabávať.
Prekvapilo ma, ako sa v diskusiách Slováci tešia z írskeho odmietnutia Lisabonskej zmluvy.
V dávnej mojej študentskej minulosti som si vylepšovala finančnú situáciu rôznymi brigádami.
Keď som sa pred pár rokmi presťahovala z petržalskej dvojgarsónky do „širšieho centra“ hlavného mesta, zablahoželal mi kamarát slovami – Maja, konečne sa z teba stala slušná žena. Môj petržalský panelák síce nepatril k tým úplne najhorším, ale ľudské výlučky rôzneho druhu človek predsa len z času načas objavil, či už vo výťahu, alebo na schodisku.
Bola raz jedna reklama. V tej reklame nádherná mladá štíhla a opálená žena v plavkách vystúpi z mora a sebaistým krokom vojde do kiosku na pláži, kde si pod žiadostivým pohľadom predavača vyskúša aj vyberie asi troje okuliarov. Pristúpi k pultu a zneistený predavač sa jej pýta : a platiť budete ako? Mladá žena sa len jemne pousmeje vytiahne spod plaviek malú plastikovú vecičku a povie: s mojou VISA kartou. Hlas z pozadia nám potom ešte prízvukuje – VISA – tú slobodu si doprajem.
Zriedkakedy si poviem, že za socíku bolo lepšie. Teda, v podstate nikdy.
Ženy vraj, keď sú frustrované, idú na nákupy a náladu si vylepšia novým oblečením alebo topánkami. Neviem, čo je na tom pravdy, u mňa je to presne naopak.
Vstupujem cez budovu W. Churchilla. Tu sú väčšinou kancelárie, dve – tri väčšie zasadačky, bar a poslanecká jedáleň. Víta ma cigaretový dym. Nedávno sa do tejto časti budovy presťahoval fajčiarsky „kútik“.
Tak a máme nový most. Teda skôr ďalší, keďže Nový už nejaký ten rok máme. Neodolala som, hoci obyčajne, keď sa niečo nové otvára, radšej si mesiac-dva počkám, kým opadne prvé nadšenie. Nemám rada tlačenice, ktoré sú bežným javom otváracích udalostí.
Áno, asi dosť kacírska otázka. Napriek tomu som si ju položila. Tento týždeň máme štátne sviatky hneď dva. V priebehu celého roku, ak ma kalendár neklame, je štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja štrnásť. U poniektorých je mi vec jasná – sem patrí Veľká noc, Vianoce, či Všetkých svätých. To sú síce len dni pracovného pokoja, ale napokon dni, ktoré sa aj viditeľne a všeobecne slávia.
Už od nepamäti mi ľudia hovorievajú, že vyzerám ako Švédka. Zrejme sa nechali obalamutiť mojou „závratnou“ výškou, svetlými vlasmi a modrými očami. Nie že by mi to vadilo, je skôr prekvapivé, ako sú v nás zakorenené všelijaké, často mylné predstavy.
Keďže v Bratislave je momentálne dopravná situácia aká je, povedala som si, že rýchlejšie sa do cieľa dostanem električkou. V rodnom meste však netrávim dosť času na to, aby sa mi oplatila električenka, preto si kupujem vždy len niekoľko lístkov.