V krajine úsmevov, časť druhá

Prejsť cez cestu je v prvých dňoch adrenalínový šport a podľa tempa, akým beloch cestu prechádza, sa dá odhadnúť, ako dlho už v krajine je. Prvých pár dní sa ťažko odoláva pokušeniu pobehnúť, keď sa na vás rúti „tuk-tuk“ alebo minivan miestnej MHD, no po týždni už ani nehľadáte, či je niekde nejaký semafor (je ich naozaj málo) a slalomujete pomedzi autá, a až na druhej strane zbadáte, že o päť krokov doprava zhodou okolností semafor je a svieti na ňom červená. Ale nikto na vás nebude trúbiť, ani inak prejavovať pohoršenie nad takouto zjavnou ignoráciou. Načo sa rozčuľovať, veď sa nič nestalo.

Stojíte teda na správnej strane cesty a čakáte na „MHD“. V Chiang Mai premáva čosi ako malé nákladné auto s krytou korbou, na ktorej sú oproti sebe dve lavice a tam sa zmestí dohromady asi 10 domácich. Grafikón neexistuje, z konečnej sa odchádza, keď je auto plné. Fixné zastávky sú vlastne len dve – východzia a konečná. A ak sa človek chce odviesť na určitom úseku, jednoducho si zamáva na okoloidúcu „songtaew“ (tak sa v domácom jazyku tento minibusík nazýva) a keď chce vystúpiť, stlačí gombík na strope songtaew a vystúpi. Toto je najjednoduchší spôsob dopravy. Alternatívou je „červené auto“, ktoré pevnú trasu nemá, ale keď šofér zastaví na znamenie, poviete mu, kam idete a on pasažiera buď zoberie, ak ide tým smerom, alebo nie, ak už má pasažiera, ktorý ide inam. Aj tu je poplatok viac-menej fixný, jediný problém je, že ak človek býva ďaleko od centra, nie vždy sa nájde ochotná duša, ktorá vás za „kresťanské“ peniaze zoberie domov.



Najdrahšou alternatívou je „tuk-tuk“ akási motorizovaná rikša, ktorá slúži ale hlavne na ozbíjavanie turistov.



Keď sa dalo, využila som MHD, ale neraz som musela dlhšie kráčať, kým sa mi pošťastilo chytiť nejaký spoj. V Thajsku je ale úžasné to, že sa vám ľudia na ulici prihovoria. Haló, odkiaľ si? Ako dlho si v Thajsku? Páči sa ti tu? Ako dlho tu budeš?

Pre Európana, zvyknutého skôr na zachmúrené nemé tváre je to spočiatku „malý kultúrny šok“. Ale na dobré veci sa zvyká ľahko, a tak čoskoro som sa s každým, čo sa mi po anglicky prihovoril, dala do reči. Raz okolo mňa prechádzali dve mladé ženy na motorke, a ponúkli sa, že ma smerom do centra zvezú. Poznajúc svoje motorické schopnosti som mala obavy, že skončím s nejakým cestným lišajom a tak som ich ponuku musela, žiaľ, odmietnuť. Našťastie sa neurazili. Pochopili, že sa motorky bojím a s úsmevom odfičali preč.

Nevýhodou je šialená neprehľadnosť ulíc. Chýba im nejaký pravouhlý zmysel, že by sa ulice navzájom križovali a niekam viedli. V malých uličkách starého mesta Chiang Mai je ale kopec všelijakých „soi“ ktoré zdanlivo nevedú nikam a ktoré aj na mape ťažko identifikovať. Našťastie sa ale takmer vždy našiel niekto, kto mi ochotne ukázal, kam ísť a neblúdiť.

Kapitolou samou o sebe je jedlo. Na prvý pohľad sa zdá, že Thajčania jedia stále. Kam sa človek pohne, naráža na stánky so všelijakými dobrotami, od čerstvého ovocia, cez polievky až po grilovane klobásky, pre každého sa niečo nájde. Dá sa samozrejme posedieť aj v reštaurácii, ale aj tak najlepšie sú tie malé zastrčené, kam veľa turistov nezablúdi a kde nádherne vychutené hlavné jedlo stojí okolo eura. Jediným nedostatkom je, že v týchto malých rodinných podnikoch často nemajú menu v angličtine a tak mi niekedy na stole pristálo malé prekvapenie. Ale nestalo sa mi, že by jedlo nebolo dobré.

Mojou srdcovkou sa však stali trhy – ranné, denné, večerné – nakupovať sa dá takmer všade, všetko a v každú dennú hodinu. Nie že by som nejako holdovala nakupovaniu, skôr naopak, no nesmierne ma bavilo pozorovať na trhoch ľudí. Či už predavačov, ako si svoj tovar chystajú, ako čakajú na kunčaftov a popri tom ešte niečo stružlikajú, štopkajú, alebo si iba pochutnávajú na obede, či večeri. Alebo turistov, ktorí všetko pekne ohmatkajú a nakupujú neuveriteľné hlúposti. No a v neposlednom rade je veľkou zábavou sledovať zjednávanie ceny. Cenovky väčšinou pre istotu nikde nie sú a keď sa len tak z roztopaše opýtate na cenu, už ste v kaši, predavač zacíti kšeft a len tak vás nepustí. Mňa obyčajne dobehne aj nejaký ten súcit, veď aj oni chcú z niečoho žiť, a potom sa len nestačím diviť, čo som to zas nadobudla ...


 


Po troch týždňoch síce nie som žiadny expert na Thajsko, ale myslím, že označenie „krajina úsmevov“ si plne zaslúži. A za tými úsmevmi sa mi bude ešte dlho cnieť.