Život z kufra

Keď som bola na strednej škole a rozhodovala sa, kam ďalej, skrsla vo mne myšlienka – budem tlmočníčka! Vzhľadom na to, že ani prírodné vedy, ani matematika nikdy nepatrili k mojim obľúbeným predmetom, mala som na výber aj tak len humanitné odbory. Rodičia síce odporúčali skôr učiteľstvo, nakoniec, dá sa povedať, že som z učiteľskej rodiny. Mne sa to zdalo ale hrozne nudné a chcela som cestovať po svete. Taká bola totiž moja predstava tlmočníčky – sprevádza predsa svojich klientov na ich cestách v zahraničí.
Až na vysokej škole (a aj tam až vo vyššom ročníku) som zistila, aké som si to vlastne vybrala povolanie. Keď má človek šťastie, sedí si v presklennej kabíne so slúchadlami na hlave a s mikrofónom a tlmočí viac-či-menej zmysluplnú konferenciu, schôdzu alebo podobné podujatie. Keď má šťastia menej, sedí za stolom v rokovacej miestnosti, v ktorej sa potí niekoľko vystresovaných chlapov a pre istotu sa v nej nevetrá, nedajú mu ani pohár vody (čo je možno aj lepšie, keďže na WC tlmočníci nechodia) a v lepšom prípade takéto rokovanie trvá len pol dňa. V horšom prípade trvá celý deň, vrátane obeda, na ktorom tlmočník nepotrebuje jesť ani piť, funguje predsa na akumulátor. V úplne najzúfalejšom prípade vás klient povláči po všetkých tých najnedostupnejších lazoch, obzerajúc bitúnky, kafilérie, hraničné veterinárne stanice a ďalšie vymoženosti.
Najlepšie sú cesty do zahraničia. Veď kvôli tomu som sa dala na štúdium tlmočníctva. A tak radostne otváram kufor, ktorý vzhľadom na frekvenciu používania už ani neodkladám do skrine. Hľadám čo možno najmenej krčivé kusy oblečenia, vkladám rezervné topánky, nesmiem zabudnúť miniatúrne fľaštičky šampónu, tužidla, krému a podobných ženských hlúpostí. Raz som zabudla hrebeň, a jediné šťastie bolo, že moja hlava vtedy aj tak prezentovala model „vrabčie hniezdo“.
Nastavujem budík na 3.50 ráno, ďalší na 3.55 a ešte jeden na 4.00. Možno sa mi predsa len podarí pospať si aspoň chvíľku a nebudiť sa každú hodinu v strachu, že som zaspala.
Vstávam do tmy a o 5.00 nastupujem do autobusu, ktorý o 6.00 dorazí na letisko plné spolutrpiacich pracovných cestujúcich. Postavím sa do nekonečného radu na registráciu, prejdem sto jarných kilometrov k bezpečnostnej kontrole, opäť si postojím v rade, nechám sa omacať milým letiskovým personálom a postupujem do ďalšieho radu tento krát na vstup do lietadla.
Vkráčam do lietadla, ktoré hádam ešte nikdy nevetrali, a tak sa v ňom miešajú všetky predstaviteľné a nepredstaviteľné pachy. Uličkou postupujem len veľmi pomaly, pretože poniektorí spolucestujúci si ako príručnú batožinu nesú pol svojej domácnosti a kým to narvú do priehradiek nad hlavami, dá im to zabrať. Samozrejme, ja už si svoj kabát nemám kam odložiť, kabelku si dávam pod nohy, do nesmierne veľkorysého priestoru medzi sedadlami. Dnes mám šťastie, operadlo predo mnou nie je pokazené, a tak nemusím študovať plešinu spolucestujúceho. Keďže mám nadštandardne dlhé nohy uprednostňujem miesto pri uličke, oddávajúc sa ilúzii, že je tam viac priestoru. Ten je však vykúpený za cenu neustáleho vrážania letušiek do môjho ramena.
Čuduj sa svete, odletíme včas, rakúske aerolínie sa výnimočne nevyhovárajú na hustú premávku nad Frankfurtom. Malý zázrak, ale vďaka bohu aj za malé zázraky. Po takmer dvoch hodinách si pri vystupovaní takmer necítim nohy, keďže som s nimi nemohla v lietadle ani pohnúť.
Ďalšia etapa je preberanie batožiny. Zatiaľ mi ju stratili len raz, čo pri frekvencii lietania 6-8 letov za mesiac nie je až také zlé. Občas mi kufor síce mierne zmasakrujú, ale veď aj spoločnosti vyrábajúce kufre chcú z niečoho žiť, a kto to kedy videl, aby kufor vydržal celý život. Dnes mi v lietadle len nalomili visačku s menom, to ani nestojí za reč.
A tak hurá k taxíkom. Hmm, neradno cestovať v „špičke“ – na taxík si odstojím ďalších 20 minút, pričom striedavo inhalujem výfukové plyny a cigaretový dym spolučakajúcich. Konečne sadám do auta.
Po nádherne dynamickej jazde (rozumej brzda – plyn – brzda – plyn) som so žalúdkom na jazyku dorazila do hotela.Tento ešte nepoznám a tak sa už teším na nový systém elektronického kľúča, vďaka ktorému sa obyčajne môžem bližšie zoznámiť s personálom na recepcii, keďže elektronické kľúče a ja sa vôbec nekamarátime.
Strkám kartičku do drážky a dve kontrolky na mňa veselo červeno a zeleno blikajú. Pomaly kartičku vytiahnem a čuduj sa svete – svieti zelená! Plná optimizmu otáčam kľučkou, no tá sa samozrejme ani nepohne. Aj by som sa zľakla, že niečo nie je v poriadku, keby sa pohla.Druhý pokus. Opäť veselé červeno-zelené blikanie a na druhýkrát dokonca aj dvere povolili. Sláva, som vnútri.
Tak poďme vybaliť kufor. Čo najrýchlejšie pozavesovať všetky saká a blúzy. Vyberám prívesok s kľúčmi a ... moment .... kde je kľúčik od kufra?? Konečne sa mi splnila nočná mora, stratila som kľúčik, hoci bol na prívesku s kľúčmi od bytu a tie som predsa nevyberala, odkedy som kufor zamkla. Prehrabávam kabelku – nič. Vysypem kabelku na posteľ – nič. No Mária ...
A tak pekne opäť kufor skladám na zem a odoberám sa späť na recepciu s malou dušičkou ... možno majú nejaký šperhák, aby som sa vlámala do vlastného kufra. Hádam nie som jediný blb v histórii, ktorý stratil kľúčik.Ujo concierge sa na mňa mierne ironicky usmeje a odkráča do hlbín hotela. Asi o päť minút sa vráti, víťazoslávne nesúc kliešte, dlhšie než moje predlaktie. Asi predsa len majú svoje skúsenosti. – A je to Váš kufor? – Opýta sa ma, s kliešťami priloženými už k nedobytnému zámku. Áno, tvárim sa čo možno najnevinnejšie. Ďalej ma našťastie nepreveruje a klik – zámok povolil.Hurá .... odchádzam opäť na izbu, vybaľovať.
Moja druhá najobľúbenejšia činnosť, hneď po balení. Hlavne v hoteloch, kde majú „protikrádežové“ vešiaky, obesené v háčiku, ktorý je fixne zamontovaný v skrini. Vybrať vešiak zo skrine a donútiť ho, aby tam opäť ostal visieť aj so šatami, to pre mňa skúška trpezlivosti.
Ale napokon sme dobojovali a konečne sa môžem odobrať do sprchy.No najprv si musím naštudovať lokálnu kohútikovú sústavu. Aj to je súčasťou spoznávania cudzej kultúry v zahraničí. Opatrne pootočím kohútikom na teplú vodu a preľaknuto odskočím – ozval sa zvuk, ako keby sprcha išla explodovať. Je pravda, nevyzerá už najnovšie a vodným kameňom zanesená ružica na stene vôbec nevzbudzuje dôveru. Napokon však predsa len odvážne vkročím do sprchy a potom už čerstvá poďho hurá do práce. Zase raz v provizórnej „búde“ bez denného svetla, bez vzduchu a bez tušenia, aké všelijaké ryby okrem merlúzy južnej a tresky modravej žijú v Kantábrijskom mori.
Sedem hodín tlmočenia bez prestávky a bez čerstvého vzduchu dajú človeku poriadne zabrať. Ideálne by bolo ísť domov, natiahnuť tepláky a papuče, dať si chlieb so syrom a zvaliť sa na pohovku. Lenže, keď je človek v hoteli, obyčajne je rád, ak má okrem postele ešte aj stoličku, takže o pohodlí sa nedá veľmi hovoriť. A to už ani nehovorím o „francúzskom systéme“ ustielania. Namiesto paplóna človek dostane „obálku“ – plachtu na ktorej je deka a to všetko je pekne pozastrkávané pod matrac. V chladnejších mesiacoch to skutočne je veľmi útulné a tak si len s ľútosťou spomeniem na moju poriadnu slovenskú duchnu, ktorá je opustená v mojej spálni.
Život z kufra, to je proste „ono“.