Hurá poďme sa ušliapať

Lenže otvorenie mosta Apollo sľubovalo niečo „jedinečné“ – môcť sa prejsť po vozovke a vychutnať si túto najnovšiu perlu bratislavskej architektúry z najrôznejších uhlov. Aj počasie bolo pekné a po dobrom nedeľnom obede sa zíde aj dlhšia prechádzka a tak sme sa vybrali smer Dunaj. Už z diaľky bolo zrejmé, že tento cieľ si zvolil nejeden Bratislavčan. Avšak stále som sa utešovala, že to „len tak vyzerá“ ako keby tam bolo veľa ľudí.
Keď sme sa priblížili dostatočne na to, aby aj moje krátkozraké oči rozoznali situáciu presnejšie, začali sa mi v mysli vynárať prvé otázky:
Prečo je otvorený len jeden smer vozovky?
Prečo nie sú sprístupnené chodníky pre chodcov?
Prečo tu nie je aspoň nejaké usmernenie, aby nedochádzalo k neúnosnej tlačenici?
Davy naozaj z duše neznášam, hoci práve v dave zažívam pocit zriedkavý – teším sa zo svojej výšky, lebo vďaka nej mám aspoň zabezpečený prísun čerstvého vzduchu a prehľad.
A práve vďaka tomuto prehľadu som sa rozhodla, že prekročím pásku, ktorá mi bránila vo vstupe na chodník, a pridám sa k pár „odvážlivcom“, ktorí asi tiež nemajú v láske davy ľudí.
Smerom do Petržalky som si teda prechádzku po moste naozaj vychutnala. Išla som si svojim tempom a mohla som v kľude urobiť aj pár fotiek tejto naozaj peknej stavby. Cestou späť ma však premohla disciplína – pôvodne som išla totiž cestičkou zakázanou a tak ma niekto dôležitý upozornil, že mám prejsť na povolenú trasu. Späť k davom. Priamou čiarou k tribúne, na ktorej boli všetci, ktorí sa o most zaslúžili. Chýbali vlastne len stavební robotníci. Inak tam boli fakt všetci.
Keďže pán dôležitý sa tváril veľmi nekompromisne, uposlúchla som. Vrhla som sa priamo do davu.
A to bola veľká chyba. Okolo tribúny totiž „premávka“ úplne zastala. Nie len, že z jednej strany postávali tí, ktorí si chceli vypočuť, alebo aspoň obzrieť zaslúžilých staviteľov mosta - z druhej strany boli veľmi vhodne postavené rôzne stánky s občerstvením, naozaj parkúr nie pre tlačenicových začiatočníkov. Bola to zápcha naozaj „jedinečnej“ kvality, ktorú človek len tak hneď nezažije. Dva proti sebe smerujúce prúdy ľudí, a aby to nebolo len také jednoduché, účastníkmi boli nie len obyčajní chodci, lež tlačenicu sme si spríjemňovali obchádzaním bicyklov, či detských kočíkov. Tých drobcov v kočíkoch mi bolo naozaj ľúto, ja na ich mieste asi prepadnem hystérii.
Nuž, po asi siedmych minútach sa mi podarilo predrať sa možno dvadsaťmetrovou zónou okolo tribúny a nepodľahnúť panike.
Len som si tak povedala, že keby náhodou panika vypukla – nech už by to bolo z akéhokoľvek dôvodu – čo keby len niekto odpadol (bolo teplo a málo vzduchu), tak by sme sa tam hravo udupali. Zase raz sa ukázalo, čo som si na Slovensku všimla už niekoľkokrát (napríklad na koncerte Anastacie) – organizácia „peších“, ktorí sa snažia dostať z bodu A do bodu B je veškerá žádná. Veď nech sa udupú – hlavne že papaláši mali pre seba vyhradené dva jazdné pruhy a tribúnu uprostred, aby sa vytvoril skutočne výnimočný lievik.
Nabudúce si radšej odpustím takúto „premiéru“ a opäť sa budem pridŕžať osvedčenej metódy – vyčkať a vyhnúť sa tlačenici. Nerada by som si totiž teórie o udupaní sa v panike overila na sebe samej.