Kde nakupujete?

Nakupovaniu sa vyhýbam, a do obchodu vstupujem len v dobrej nálade a v nádeji, že neodídem zúrivá alebo v depke.
Nie, nie som nijak mimoriadne prieberčivá a ani obézna. Nejakú nadváhu síce mám, ale jediným „skutočným problémom“ by mohla byť len „nadvýška“ a „nadvek“.
Keď sa vyberiem do ktorejkoľvek z nákupných oáz, mám na výber nespočetné množstvo obchodov s odevmi pre devy pubertálneho alebo mierne postpubertálneho veku. Druhá (podstatne menšia) časť obchodného spektra sa orientuje na dámy vo vyššom veku, ktoré by (aspoň podľa návrhárov) mali nosiť sivé, hnedé alebo inak bezfarebné a neforemné stany. To samotné je dosť zarážajúce – naše matky, ktoré majú možno päťdesiatku za sebou a nejaké to kilo naviac už nemajú nárok sa pekne a nápadito obliekať? A kedy ma prejde to, že sa chcem sama sebe v oblečení páčiť?
Hmm? Páni a dámy návrhárky?
Ale nie o tom som chcela.
Takže východiskové podmienky síce nie sú práve najlepšie, no ja sa znovu a znovu vystavujem tomuto malému masochistickému podujatiu – nakupovaniu odevov.
Začína to už vstupom do obchodu, kde si mojich 185 cm živej výšky (bez opätkov) premeria predavačka, ktorá aj so svojimi plató topánkami meria možno meter šesťdesiat a naposledy sa dosýta najedla asi ešte pred pubertou. Prevráti očami, len čo sa dotknem zaveseného šatstva, aby som sa presvedčila, či náhodou nedopatrením nevedú aj veľkosti, do ktorých by som sa vošla a už aj sa šinie ku mne – môžem vám pomôcť? (čiže – nedotýkajte sa, aj tak pre vás nič nemáme!) Vykúzlim na ňu svoj najmilší úsmev a nevinne sa opýtam – máte niečo aj v 44?
Nie! (Tichý údes nad mojou trúfalosťou)
A tak sa otočím na opätku – zase som ušetrila.
Ale ešte nie som úplne znechutená a odradená. Smelo vstupujem do ďalšieho obchodu. Pohľadom prebehnem po stojanoch s pestrofarebnými zdrapmi látok. Hmm, tak toto asi tiež nie – nielenže tu určite nemajú moju veľkosť – ale aj keby hneď mali, súčasná móda káže, aby tričká či blúzky končili v úrovni pupku a nohavice, či sukne začínali tesne nad ohanbím. (Čo na tom, že polovici populácie v tej medzere medzi oblečením trčia záchranné pneumatiky...) A odhliadnuc od toho, že ja svoje slaninky na obdiv vystavovať nemienim, myslím, že by mi v takomto outfitíku ťahalo na kríže a predsa len – už nemám ...násť.
A tak opäť opúšťam obchod s prázdnymi rukami.
No predsa – ešte jeden skúsim. Tu majú aj menej šialené zvršky a čuduj sa svete aj veľkosti pre „slonov“. Celá natešená zvesujem zo stojana všetko, čo vyzerá aspoň čiastočne použiteľne a pochodujem do skúšobnej kabíny.
Prvá je na rade klasická biela blúzka. Do saka (mojich montérok) sa vždy hodí a padavý materiál by mohol prekryť problematickejšie miesta.Nuž ale – čuduj sa svete, nejak mi z nej trčia moje „prednosti“. (Hoci som si všimla, že aj blúzky „po mladšej sestre“ sú v poslednom čase veľký hit, mňa veľmi neoslovujú.) Rukávy sú mi krátke a aj keď na vešiaku vyzerala, že by mohla prekryť pás, na mne už vyzerá úplne ináč.
No dobre – teba neberiem.
Tak teraz tričko. To sa mi aspoň nebude otvárať pomedzi gombíky. Hmm. Ale tie súčasné strihy sú také akési – no, veľmi by som sa predkláňať nemala, aby mi náhodou niečo zo záhrenia nevypadlo.
Skúšam ďalej – tentokrát nesmierne naivne – nohavice. Yessss!! Zapla som ich, čo je prvá polovica úspechu. S tou druhou to však vyzerá biedne – dĺžka nohavíc je v mojom podaní skôr vhodná do povodní.
Ostáva mi ešte sukňa. Je pekná – a je to najmenej problematický kus oblečenia. Avšak, čo so sukňou, ku ktorej nemám blúzku? A tak som si ju ani nevyskúšala a skrúšene vychádzam z kabíny.
Nemám už síl ísť do ďalšieho obchodu. Striktne dodržiavam pravidlo trikrát a dosť. Napriek tomu mi vŕta v hlave otázka, kde asi nakupujú ženy medzi tridsiatkou a päťdesiatkou, ktoré nemajú miery supermodelky a do práce nechcú chodiť s holým pupkom.
Ďalšou pre mňa nepochopiteľnou vecou sú topánky. Teraz sú, zdá sa, chvalabohu v móde topánky s nízkym alebo žiadnym opätkom. A tak som plná optimizmu, že z tých dvoch 42-jok, ktoré sa v štandardom topánkovom obchode nájdu, aspoň jedny budú na nízkom opätku. Ale opäť je môj optimizmus sklamaný. Majú síce osmičky, ale sú to kopytá ako pre čertovu nevestu a na asi päťcentimetrovom opätku. (Alebo alternatívne - zdravotné topánky s korkovou podrážkou.) Hmm, tak si kladiem otázku – keď má človek topánky č. 42, dá sa asi vychádzať z toho, že nebude práve najmenší. A naopak – ak máte 38 (fuj ako vám závidím), asi tomu zodpovedá aj výška. Tak prečo sú štvorky alebo päťky bez opätku (kde by bol opodstatnený) a osmičky „štekle“?
Nie že by som nemala vysoké opätky rada – práve naopak, priam ich zbožňujem. Ale už aj na nízkom opätku celkom slušne trčím nad populáciou a aspoň raz za týždeň si niekde udriem hlavu. Takže by som nízke topánky celkom privítala. Na Slovensku ich však takmer nekúpim.
Ani oblečenie. A tak mi neostáva nič iné, len sa opäť vybrať „za hranice všedných dní“ (a to pätnásť rokov od „nežnej“) a nakúpiť tam. Je to zaujímavé, že v iných krajinách si obchodníci akosi všimli, že ženy nie sú len 165 cm vysoké a 40 kg vážiace puberťáčky a že aj my ostatné sa chceme primerane obliecť a obuť.
Svoju frustráciu zaháňam – ako obyčajne – kúpou knihy.
Za chvíľu mi bude malý byt.