Nie Lisabonu - Čo sme vyhrali?

Trúfam si tvrdiť, že tak 90% ľudí, ktorí sa tešia z odmietnutia zmluvy, netušia, o čom vlastne je. Len si radi kopnú do EÚ.
Nebudem sa tváriť, že ja presne ovládam všetky zmeny, ktoré mala Lisabonská zmluva priniesť. Bola som síce „pri tom“, keď sa hlavy štátov a vlád v októbri minulého roku v Lisabone dohodli, ale tam sa už dolaďovali len posledné sporné body, keďže hrubé črty boli viac-menej dohodnuté.
Vďaka svojej práci som aj ja jedným z „mravcov“ v bruselskom mravenisku. Dennodenne sledujem, ako vzniká európska legislatíva. Ako pomaly sa rodia predpisy, ktoré potom médiá „roznesú na kopytách“, že čo to vlastne tá blbá EÚ zase vymyslela.Akoby EÚ legislatívu neschvaľovali ministri, ktorých menujú víťazi demokratických volieb v členských štátoch. Akoby EÚ legislatívu neovplyvňovali poslanci Európskeho parlamentu, ktorých si občania volia v priamych voľbách. (alebo nevolia, ak je účasť tak rekordná, ako napríklad na Slovensku).
Akoby EÚ boli iba nejakí anonymní úradníci, ktorí si môžu robiť, čo len chcú.Kto videl rokovania v rade ministrov (aj na nižšej, než ministerskej úrovni), vie, ako si krajiny presadzujú svoje záujmy. Než prejde nejaký legislatívny akt, trvá to častokrát roky, aby boli všetci spokojní.
Netreba nám spoločnú legislatívu, poviete si. A treba nám vôbec nejakú legislatívu? Veď napríklad na Slovensku si aj tak každý robí, čo len chce.
Ale možno to v dnešnom globalizovanom svete nie je až také hlúpe, spojiť sa do väčších celkov. V jednote je sila, hovorievali snáď už aj „starí Slováci“. A dnes je svet už trochu zložitejší, než v čase Veľkej Moravy, kedy čínski obchodníci nedokázali jednoducho zaplaviť naše trhy zdravie a život ohrozujúcimi tovarmi, keď o smogu a klimatických zmenách nebolo chyrovať a na pokrytie energetických potrieb postačilo vyrúbať pár stromov.
Radi a so samozrejmosťou dnes prijímame veci, ktoré sú výsledkom dlhoročného vývoja v EÚ. Páči sa nám, že nemusíme v rámci Schengenu čakať v rade na hraniciach. Páči sa nám, že môžeme pracovať a žiť v mnohých krajinách EÚ. O mnohých veciach, za ktoré vďačíme EÚ, ani netušíme. A nie sú to len Eurofondy.
Zjednocovanie Európy je prirodzenou reakciou na dianie vo svete. Namýšľať si, že krajina veľkosti Slovenska niečo znamená v zahraničnej politike alebo ekonomike, je nesmierne naivné.
Vytešovať sa z toho, že neinformovaní a dezinformovaní ľudia zastavili reformu inštitúcií EÚ je úbohé.
Lisabonskú zmluvu „dotiahli“ do konca hlavy štátov a vlád, ktoré sme si priamo zvolili.
Boli sme nepríčetní, keď sme ich volili a preto nemôžu o ničom rozhodovať a musíme teda rozhodovať v referende? Vo všeľudovom hlasovaní, kde ľudia, ktorí netušia, koľko členských štátov má EÚ, alebo koľko rokov má storočie (viď „Aj múdry schybí“) rozhodujú o texte zákona? Načo sme si potom volili našich zástupcov do parlamentu a ich prostredníctvom do vlády?
A čo je horšie, „Spojené štáty európske“, alebo to, že nás o chvíľu prevalcuje Čína a spol?
Je naivné si myslieť, že Slovensko teraz, keď zmluva neprešla, má väčší vplyv v EÚ, než keby bola zmluva prešla. Slovensko, so svojimi cca 5 miliónmi obyvateľmi je smiešny a zanedbateľný hráč. V zjednotenej EÚ, kde sa konečne oslobodíme od ideológie „národných“ štátov z 19. storočia a budeme stavať na občianskom princípe, majú aj Slováci väčšiu nádej na lepšiu budúcnosť.
Je veľmi jednoduché, všetko zlé zvaliť na EÚ a všetko dobré pripisovať národným krokom.
Celé je to trochu ako keď slon a blcha kráčajú po moste a blcha si pochvaľuje „ej ale dupoceme!! “

P.S. Zmluvu o reforme inštitúcií potrebuje EÚ aj tak. Len sa to celé omešká a predraží. A kto môže zaručiť, že bude lepšia než táto? Čo sme tým vyhrali?