Čo je zmyslom štátneho sviatku?

No a potom sú tu štátne sviatky ako príchod sv. Cyrila a sv. Metoda, SNP alebo Deň ústavy. Nemám najmenšie pochybnosti o tom, že to sú udalosti, ktoré pre náš štát boli mimoriadne významné a preto si zaslúžia svoje miesto v kalendári štátnych sviatkov. Len tak rozmýšľam nad tým, čím sa tieto sviatky v našom živote prejavujú.

Príchod Cyrila a Metoda? Možno som nesmierne nevšímavá, ale okrem toho, že ľudia nejdú do práce som si v tento deň dosiaľ nič sviatočné nevšimla. A keby som aj mimoriadne nevšímavá bola, takýto sviatok by sa mal hádam oslavovať tak, aby to ani najväčším ignorantom neuniklo. Avšak, nespomínam si na nič, čo by nám túto udalosť patrične pripomínalo. A predsa, je to pocta tým, ktorí k nám priniesli kresťanstvo. Nie je to zvláštne, že v štáte, kde sa vyše 80% obyvateľov hlási ku kresťanstvu, sa jeho príchod do našich končín oslavuje v supermarketoch a obchodných centrách?

Slovenské národné povstanie? Keď som bola ešte školáčka, do omrzenia nám opakovali, aké to bolo významné pre našu vlasť, že sme povstali proti fašistom a pridali sa na stranu protihitlerovskej koalície. Vôbec nepochybujem o tom, že tomu tak je. A vzhľadom na to, že to bolo hádam jediný krát, keď sa slovenský národ naozaj proti niečomu vzbúril a konal, namiesto toho, aby len frflal, ako máme obyčajne vo zvyku, si myslím, že táto udalosť by sa mala oslavovať s veľkou parádou. Ale akosi to od pádu socializmu, zdá sa, vyšlo z módy. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že celé oslavy sú len akosi „pro forma“ nech teda niečo je, keď už máme štátny sviatok. Tento rok dokonca ani prezident nebol sám prítomný na oslavách. Poslal len vedúceho svojej kancelárie a na svojej webstránke uverejnil písomné vyhlásenie. Aké percento Slovákov má prístup k internetu?

V Banskej Bystrici, centre tejto tak dôležitej udalosti, sa „oslavy“ konali týždeň dopredu. A vyvesiť zástavy? Anketa v jednom súkromnom rádiu priniesla dosť žalostný výsledok – nikto z mladých by zástavu dobrovoľne nevyvesil. Prečo nie? Je to hanba? Dosť smutný obraz toho, aký máme vzťah k štátu. Ale prečo máme takýto vzťah? Prečo mávame zástavami len vtedy, keď sú majstrovstvá sveta v hokeji a nie vtedy, keď si pripomíname, že sme sa vzbúrili proti najodpornejšej a najzverskejšej totalite?

Ďalší štátny sviatok, ktorý nasleduje ešte tento týždeň je Deň ústavy. Už som zvedavá, ako oslávime tento deň. Zrejme, ako i po iné roky, bude deň otvorených dverí v parlamente. Keďže parlament je v Bratislave, ktorá je bohužiaľ mierne od ruky pre väčšinu Slovenska, dá sa vychádzať z toho, že tí, ktorí do parlamentu prídu, nebudú z veľkej diaľky. A všetci ostatní si výročie prijatia ústavy (prvého slobodného štátu Slovákov) pripomenú možno niekde v záhradke, alebo v nákupnom centre. A možno ani nebudú vedieť, čo to vlastne za sviatok je.

Keďže som vo svojom pracovnom živote, až na krátku výnimku, bola „na voľnej nohe“ a pracovala som teda vtedy, kedy bolo treba, (najčastejšie sa klienti ozvali v piatok popoludní, že do pondelka rána potrebujú mať dokumenty preložené) štátne sviatky, či dni pracovného pokoja ma nijak mimoriadne nezaujímali. Poväčšine som ich „oslavovala“ prácou. Iné to však je napríklad pre malého živnostníka, ktorý má pár zamestnancov vo výrobe. A keď je štátny sviatok, alebo deň pracovného pokoja, znamená to preň čistú stratu.

Nechcem tým povedať, že treba zrušiť štátne sviatky, alebo dni pracovného pokoja – tých päť mesiacov, čo som zamestnaná bola, som sa samozrejme tešila z každého dňa, kedy som mala voľno a nepotrebovala na to dovolenku. Len si myslím, že keď už ten štátny sviatok máme, tak by sa to malo prejaviť aj trochu inak, než len tým, že nepôjdeme do práce.