Hodinový zárobok - 3570 korún slovenských

V luxusnom hoteli som umývala záchody a prezliekala posteľné prádlo, v študentskej kantíne som umývala použité riady, v nemocničnej práčovni som manglovala operačné utierky a zelené plachty a pričuchla som aj k záhradným prácam, či voňavým pralinkám, ktoré som za pásom kládla do krabičiek. Mnohé z prác boli mentálne aj fyzicky náročné a ja som si vždy po „šichte“ blahoželala, že keď raz doštudujem, tejto driny budem ušetrená. Pláca nebola žiadne terno, na vtedajšie pomery (v Nemecku) som pracovala za minimálnu hodinovú mzdu asi 10 DM. Ale nakoniec, práca nebola kvalifikovaná, takže sa viac ani nedalo očakávať.
Po viac-či-menej strastiplných piatich rokoch som konečne držala v rukách diplom a mohla som sa vrhnúť do kvalifikovanej práce. Ako tlmočníčka a prekladateľka som sa chcela presadiť na „voľnej nohe“. Na začiatku to určite ľahké nebolo, klienti ma nepoznali a kolegovia, ktorí by ma mohli odporučiť ma nepoznali tiež a tak môj zárobok v prvom roku „podnikania“ dosiahol závratnú výšku asi 41 tisíc korún. Mala som to šťastie, že som ešte bývala u rodičov (a pritom študovala postgraduál) takže som z výnosov svojej pracovnej činnosti nebola nútená prežiť.
Po pár rokoch na trhu som sa už vypracovala tak, že nebola núdza o prácu a ani o prácu dobre platenú, ale z času na čas mi predsa len klienti robili všelijaké návrhy, týkajúce sa mojej odmeny. Vraj pýtam veľa. Je to určite vec názoru – čo ja považujem za primeranú cenu za svoje služby, sa niekomu môže zdať veľa, ale nebránim mu, aby si našiel lacnejšieho dodávateľa.
Len si tak občas povzdychnem, či som neinvestovala zbytočne čas a úsilie do svojho štúdia. Z času na čas ma prepadnú obavy, či ešte o desať alebo dvadsať rokov, bude niekto mať záujem o moje služby. Hovorím si – keby som sa bola radšej vyučila za inštalatéra, to by mi bolo sveta žiť! Veď kohútiky budú tiecť stále, osamelým ženám nebude mať kto opraviť pokazený záchod, či vymeniť tesnenie. Minule sa mi presne táto situácia stala – nový vodovodný ventil bol namontovaný tak, že tiekol. Čo už, zavolala som inštalatéra. Prišiel na druhý deň, 15 minút niečo pobaštrngoval a zapýtal – 512 korún slovenských! Slušne ... keby som to vynásobila štyrmi, prevýšila by odmena inštalatéra moju hodinovú sadzbu (po siedmich rokoch vysokoškolského štúdia). Podotýkam, že použitý materiál bolo jedno gumené tesnenie v hodnote snáď neprevyšujúcej 20 korún.
Vrcholom všetkého ale bola suma, ktorú si zapýtala firma, od ktorej som kupovala svoju novú kuchyňu. Pri objednávke dovozu ma mierne podráždená pracovníčka upozornila, že za každý kus, ktorý sa nevojde do výťahu, budem platiť 357 korún za poschodie. Tristopäťdesiatsedem korún slovenských za prekonanie 20 schodov s kuchynskou skrinkou, ktorá snáď neváži ani desatinu z môjho pianina (290 kg), za ktoré mi sťahovacia firma účtovala 300 korún za poschodie.
Keďže bývam na štvrtom poschodí (a máme len malý osobný výťah) za 5 kusov, ktoré bolo potrebné vyniesť po schodoch, by som zaplatila 7140 korún. Táto predstava ma napĺňala hrôzou, keďže rozpočet bol z dôvodu zakúpenia linky už aj tak napätý. Čo teraz – chlapa, ktorý by sa snáď aj s kamarátmi vysporiadal s nosením, v domácnosti nemám. Musela som teda hľadať výpomoc inde. Ešteže aspoň kamarátka má silného syna, ktorý sa potešil brigáde a spolu s kamarátom vyniesli nadmerné kuchynské kusy do bytu za necelú hodinku.
Keby som to bola nechala na „profíkov“ z nábytkovej firmy, vyšiel by im hodinový zárobok 3570 korún! Pri vykladaní (keď som ich poprosila o zloženie nadmerných kusov v garáži) mi síce milí páni ponúkli, že „bez papiera“ mi to vynesú za dve stovky, čo by bolo „iba“ 2000 korún na hlavu na hodinu a bez dane. Ale zlodejov ja podporovať nemienim, a oficiálne avizovanú cenu som považovala za čistú zlodejinu.
No načo som ja študovala? Kto mi dá aké peniaze „bez papiera“ ? A keď poviem, že za preklad strany (čo pri poctivej práci zaberie aj hodinu) chcem napríklad 600 korún – nedostanem zákazku, lebo som drahá???
Nie, nechcela by som sa živiť vynášaním nábytku. Mám aj bez toho zničené kríže. Len sa mi zdá, že niektoré firmy už naozaj nevedia, čo od zákazníkov zapýtať a my sme im bohužiaľ vydaní napospas. A tak nekvalifikovaný nosič nábytku môže zarobiť viac, než učiteľ či zdravotná sestra. Je to normálne?