Pestúnka, nočný strážnik a Slovensko

Nedávno som sa presťahovala. Keď som po peripetiách s katastrom konečne držala v rukách list vlastníctva (po hodinách strávených na tom neuveriteľnom úrade), začala druhá fáza sťahovania. V dnešnom informatizovanom a pretechnizovanom svete totiž človek musí osobne obehať pekných pár miest, kým začne jeho nová existencia.
Všetko to začína občianskym. Bez občianskeho neexistujem. Neviem, ako to funguje v krajinách, kde občiansky nepoznajú. Napríklad môj švédsky kamarát nevlastní ani len vodičák ... musím sa ho opýtať, ako sa registruje na vrátniciach úradov, ak potrebuje niečo vybaviť ;-)
Svoje putovanie za legálnou občianskou existenciou začínam na polícii. Spomínam si, že keď som sa hlásila na starej adrese, jednoducho som aj s kúpnou zmluvou prišla na políciu a za chvíľu som už držala v rukách magickú kartičku, ktorá mi otvára dvere do života.
Ale život nie je až taký jednotvárny, veci (a legislatíva) sa menia. Pokrok nezastavíš. Na polícii Bratislava III, celá hrdá, že mám potrebné dokumenty, som poučená, že potrebné papieriky predsa len nemám, lebo sa najprv musím ísť prihlásiť na miestny úrad v mieste bydliska.
Áno, neznalosť zákona neospravedlňuje. Ale nemohla by byť napríklad na katastri vyvesená informácia, ako postupovať po nadobudnutí listu vlastníctva? Človek tam aj tak trávi toľko času, že by čítal aj telefónny zoznam, len aby mu čas ubehol.
Ale to by bolo príliš nudné a oberalo by to občana o zážitky s úradmi.
Takže sa len pekne krásne odoberám naspäť do miesta bydliska, spoznávať miestny úrad, ktorý si z detstva pamätám ešte ako Národný výbor. Veľa sa nezmenilo. Vlastne nič, napĺňa ma to nostalgiou. Ako pionerka som sem občas zavítala. Som vďačná, že si to môžem pripomenúť.
Milá teta, ktorá si tiež snáď pamätá aj tie lepšie časy starej budovy, mi podáva tlačivko na prihlásenie. Vypĺňam poctivo a medzi tým spovedám tetu, že odkedy a hlavne načo bol zavedený tento administratívny medzistupeň. Súvisí vraj s „prenesením kompetencií“. Tak to je fajn, som spokojná, že sa štát „približuje k občanom“ ako je to moderné v európskej terminológii a môžem vďaka vybavovaniu občianskeho spoznať viaceré úrady a milé tety na nich pracujúce. Tomu hovorím pokrok!
To sa už ale dostávam k otázke „dôvod sťahovania“. Možností neúrekom, ak si správne pamätám, tak deväť. Ale moment ... čo koho do toho, prečo sa ja sťahujem? Prečo mi štát pchá nos do súkromia? Našťastie je aj možnosť „iný dôvod“, ktorú si vyberám a tak po slabej pol hodinke (vrátane čakania na vstup k pani úradníčke) držím v rukách zázračný papierik, na základe ktorého mi zas iná milá tetuška na polícii vytlačí nový občiansky. Celá sranda aj s presunmi po meste a s čakaním vyšla na slabé tri hodinky. Bagateľ! Nechcem si predstavovať, že tú trasu hore-dolu-hore absolvujem MHD, alebo nedajbože v rámci dopravnej špičky.
Tým sa ale procedúra sťahovania zďaleka nekončí. Treba odniesť aj daňové priznanie k nehnuteľnosti na (tuším) mestský úrad. Ďalšia (minimálne) hodinka vťahu.
A keďže som osoba samostatne zárobkovo činná, musím zmenu adresy nahlásiť ešte aj živnostenskému a daňovému úradu, sociálnej a zdravotnej poisťovni.
Tak poďho na živnostenský úrad. Tu sa na moje veľké prekvapenie naozaj pokrok nezastavil – úradníci sedia za sklom, takže na nich čakajúci vidia a rad ani nestihne narásť, lebo pracujú naozaj efektívne. Ešte väčšie prekvapenie je pre mňa, keď mi pracovníčka ponúkne možnosť v rámci „jednotného kontaktného miesta“ informovať za mňa daňový úrad aj zdravotnú poisťovňu o zmene. WOW!!! Takže sa to dá aj na Slovensku! Poteším sa, že tak ušetrím možno dve hodinky, ktoré by zabila návšteva úradov.
Bohužiaľ, sociálnej poisťovne ma neušetrí nič. Spolu s desiatkami čerstvých mamičiek, zamestnávateľov a iných živnostníkov stojíme v natrieskanej, ale mramorom vykladanej čakárni na Záhradníckej. Ľudia frflú, sú bezradní, informátor je funkcia neznáma a tak nikto vlastne nič presne nevie. Atmosféru vylepšujú svojim plačom nemluvňatá, poťažmo nadávkami občania, ktorí čakali v nesprávnom rade, a teraz sa chcú „predbehnúť“ do správneho. Pracovníčky sedia za sklenenou prepážkou – ani by ma neprekvapilo, keby bola nepriestrelná, pri tom, v akej nálade sú „klienti“, by som sa len tak nezaručila za ich život.
Skláňam sa k „mojej“ pracovníčke. Áno, k úradníkovi treba pristupovať v predklone (no dobre, ja mám 1,85m, možno „normálne“ urastený občan by nemusel ísť až do takého hlbokého predklonu. Ale príjemnejšie by bolo, keby si „stránka“ mohla tiež sadnúť a nemusela hovoriť do škáry pod nepriestrelným sklom.
Vzhľadom na pomery panujúce v čakárni je pracovníčka prekvapivo trpezlivá, poradí mi, čo potrebujem vedieť a po asi hodine čakania a pár minútkach pri okienku opúšťam inštitúciu, ktorá spravuje „peniaze štátu“.
Doma ma čaká doporučený list. „Daňový úrad Vás vyzýva, aby ste sa do 14 dní dostavili na ....“ Hm, poštu od daňového úradu asi nikto nemá nejak extra v láske, ale vyhnúť sa tomu nedá a tak sa poberám na ďalší úrad. Načo? Na to, aby mi do zbierky magických kartičiek pribudla ďalšia, tentokrát potvrdzujúca moje DIČ. Pravdu povediac, neviem, čo s tým. Moje DIČ sa od začiatku môjho podnikania zmenilo len raz, keď sa upustilo od rodných čísiel. Ale kartičku, kde mám DIČ uvedené (je zatavená v plaste, nech žije životné prostredie!) po mne nikdy nikto nechcel. Daňový úrad vie, kde bývam a aké mám DIČ a ja tiež. Klientom to na faktúre tiež oznamujem. Načo mi je tá kartička? Ahá, na to, aby som mala možnosť osobne sa zoznámiť s ďalším štátnym úradníkom. Kam sa hrabe „speeddating“!
Pomoooc ... práve som pozrela na technický preukaz k svojmu autu. Do kelu, ešte aj tam je adresa, budem sa musieť teda opäť vybrať na políciu, teraz naozaj na úplne opačný koniec mesta, kde podľa posledných informácií tiež strávim pár hodín, aby som aj túto magickú plastovú kartičku uviedla do stavu legálneho. Vie mi ale niekto vysvetliť, načo je v techničáku adresa? Veď je tam meno držiteľa aj s jedinečným rodným číslom, to nestačí? Vraj napríklad v takej Austrálii také nepoznajú. Jednoducho zavolajú do nejakého registra a auto prejde na nového majiteľa. Tam ale musí byť chaos!
Ale prečo by to u nás malo byť jednoduché? Veď voľného času má človek pracujúci toľko, že nevie, čo s ním. Prečo by teda nestrávil dva-tri dni obiehaním úradov. Štát to s nami myslí dobre. Vie, že v čase internetovej komunikácie nám chýba kontakt s ľuďmi a tak sa nám oň stará pri každej možnej príležitosti.
Ponaučenie: Popri jednom dni na presťahovanie nábytku a iných osobných vecí si treba nechať aspoň dva dni na presťahovanie „úradné“.