Pred čím nás chráni jazykový zákon?

Toto pekné a trefné príslovie som potrebovala preložiť do angličtiny. No nech som si lámala hlavu, ako som chcela, nič vhodné mi nenapadalo. Samozrejme, mohla som to nechať doslovne, ale na to som príliš perfekcionistka.
Nevedela som kam z konopí a tak som sa obrátila na kolegov, podľa hesla – viac hláv – viac rozumu. Návrhy padali všelijaké, kolegovia sa skutočne nenechali zahanbiť a boli veľmi kreatívni, no aj tak som stále nebola spokojná. Až padol skutočne geniálny argument – veď to sa predsa nemôže dať preložiť, veď to by sa predsa anglofóni sami zhadzovali, keďže okrem svojej angličtiny žiadny jazyk neovládajú. Aké pravdivé! Drvivá väčšina ľudí s rodným jazykom anglickým naozaj cudzím rečiam nijak mimoriadne neholduje. Ale zas na druhej strane treba priznať aj to, že si to môžu dovoliť, keďže my ostatní investujeme nemálo času a úsilia a v neposlednom rade aj financií, aby sme sa prelúskali aspoň základnými úskaliami angličtiny a ona teda nadobudla status akejsi lingua franca modernej doby. V niektorých neanglofónnych krajinách, ako sú napríklad škandinávske sa po anglicky dohovoríte tak isto ako keby ste hovorili jazykom krajiny. (Na Slovensku by som to rašej neskúčala.)
A tu sa pomaly dostávame ku koreňu veci. Žiadny cudzí jazyk nie je jednoduchý, ani angličtina, hoci si to mnohí myslia, keď prejdú prvých dvadsať lekcií. Niekto sa nový jazyk predsa len naučí rýchlejšie a niekomu to trvá dlhšie. Najjednoduchší spôsob, ako sa jazyk naučiť, je žiť nejaký čas v krajine, kde sa ním hovorí. To samozrejme nie je alternatíva pre 99% tých, ktorí sa jazyk chcú alebo musia naučiť. Len relatívne málo z nás má to šťastie, že aspoň rok strávime v cudzine. Čo teda ostáva okrem suchopárnych kurzov, kde nás týrajú slovíčkami a gramatickými pravidlami? (čo inak podľa mojej skúsenosti bohvieako nefunguje).
Dnešná moderná doba prináša hneď niekoľko možností, ako byť v kontakte so živým jazykom. Je tu rádio, kino, internet a v neposlednom rade televízia. A práve tá je podľa mňa najpohodlnejšou možnosťou venovať sa „štúdiu jazyka“ aj vo vlastnej krajine. Jednoducho „asimilovať“ živý cudzí jazyk, nie nerealistické vety z učebníc. Čím viac sme vystavovaní zvuku cudzieho jazyka, o to viac si naň zvykáme, postupne sa nám dostane „do ucha“ a prestáva byť cudzím.
„Strážcovia kultúry“ teraz asi zalomili rukami a prestali čítať. Nevadí ... ono to s tým sledovaním televízie naozaj funguje. Alebo mi snáď chce niekto tvrdiť, že Švédi, Nóri alebo Holanďania sú nadpriemerne jazykovo nadaní? Hádam, nie... A čo sme my horší?!
Kto v týchto krajinách niekedy sledoval televíziu, si určite všimol, že sa zahraničné programy zásadne nedabujú. S výnimkou programov pre najmenších. A keďže televízia v dnešných časoch zohráva naozaj významnú úlohu a zaberá veľa času v našom živote, či sa nám to už páči alebo nie, ľudia v krajinách, kde sa programy nedabujú, ovládajú angličtinu omnoho lepšie, než v tých krajinách, kde sa povinne všetko dabuje.
Nuž ale my máme jazykový zákon, ktorý nám zakazuje dokonca aj Hurvínka v češtine. To sa mi hádam len snívalo?! Prečo nemôžeme aj my prejsť na systém „v pôvodnom znení s titulkami“? Netvrdím, že všetko a hneď musí byť v origináli, ale nemohli by sme skúsiť aspoň postupný prechod na „fifty-fifty“?
Koniec-koncov, napriek tomu, že doteraz sa u nás všetko dabuje a teda „chránime“ slovenčinu zo všetkých síl, náš vzdelávací systém je bohužiaľ taký, že aj tak nevieme s materinským jazykom poriadne narábať. A to som vo svojej tlmočníckej praxi neraz zažila ... jednoducho, nevieme sa vyjadrovať, a to ani písomne a ani ústne. Nikto nás totiž k tomu neviedol.
Dabing nám však vo vylepšovaní jazykového prejavu nepomôže. Ten si musíme cibriť v škole, kde by sme mali nie iba memorovať poučky, ale mali by sme byť vedení k samostatnému mysleniu a vyjadrovaniu týchto myšlienok. Ale to už je iná téma. Ak by sme ale postupne upustili od dabingu, mohlo by nám to pomôcť v tom, že by sme sa zlepšili aspoň v angličtine. A keďže sa tak veľmi chceme dostať „do Európy“ tá angličtina by sa celkom hodila.
Nemyslím, že by slovenčina potrebovala nejakú extra ochranu, väčšiu než napríklad chorvátčina (tiež nedabujú) alebo holandčina, jazyk je živý tvor, ktorý sa vyvíja, preberá nové slová a obohacuje sa tým. Nemôžeme ho predsa chcieť zakonzervovať v stave z minulého storočia, musíme kráčať s dobou a byť menej xenofóbni a zakomplexovaní. Riaďme sa podľa vlastného príslovia – koľko rečí vieš ...
Otvorme sa svetu a skúsme zredukovať dabing!