Žiletka je nebezpečná zbraň

Ale dnes ráno som si predsa len povzdychla, ako nám ženám aspoň v jednom ohľade bolo lepšie. Pokiaľ sa správne pamätám, nebolo vtedy zvykom, aby sme si holili nohy, podpazušia a ďalšie časti tela. A zdá sa, že to nikomu nejak zásadne nevadilo.
Nuž ale prišla revolúcia a tá zasiahla aj naše ochlpenie. Je fascinujúce, čo všetko podlieha móde. A tak sme zrazu bombardované reklamou na zaručene dokonalú epiláciu pomocou supernežných strojčekov, voňavých krémikov, voskových papierikov, alebo najjemnejších žiletiek.
Pravdu povediac, nepamätám sa, kedy som podnikla prvý útok na porast na mojich nohách. Možno by si to lepšie pamätal môj otec, ktorý sa určite veľmi čudoval, ako rýchlo mu otupela žiletka. To som ešte netušila, že pánska žiletka nie je na moje účely práve najvhodnejšia. Jedno je však isté – nikdy som sa s ňou neporezala.
Lenže potom prišiel pobyt v zahraničí, otec mal konečne svoju žiletku opäť len pre seba a ja som si zakúpila svoju prvú sadu jednorázových dámskych žiletiek.Neznalá ich rezných vlastností som plná entuziazmu rázne opracovala svoje predkolenia tak, že to v kúpeľni vyzeralo ako po násilnom trestnom čine a nebyť spolubývajúcej, ktorá mi doniesla dva igelitové sáčky (ktoré som si „obula“ na nohy) tak asi z kúpeľne ani nevyjdem, keďže rezné rany na nohách celkom slušne krvácajú. Obutá v igelitových sáčkoch som sa presunula do izby, kde som hodne dlho ležala na posteli so zdvihnutými nohami, kým z nich neodtiekla všetka krv. Asi pol roka po tejto udalosti som nemohla nosiť sukňu, vzhľadom na šeredné, farby meniace jazvy pozdĺž holenných kostí.
Metódu jednorazových (alebo hocijakých) žiletiek som teda predbežne zavrhla. Rodičia síce moje dokatované nohy nevideli v plnej paráde, ale napriek tomu ich niečo inšpirovalo k prefíkanému darčeku – dámskemu elektrickému holiacemu strojčeku. Najprv som bola nadšená, avšak hneď po prvom použití nadšenie ochablo. Strojček totiž za sebou zanechal asi jednomilimetrové strnisko. Čo teda nebol práve želaný výsledok a tak sme holiaci strojček vymenili za epilovací. „Zamatové nohy na šesť týždňov!“ sľubovala reklama a ja som sa tešila, že konečne bude po problémoch.
Ha!
Po asi polhodinovom úsilí boli moje nohy síce hladké, ale vyzerala som ako obeť týfusu škvrnitého, pretože po každom epilovanom chĺpku ostala výrazná fialová bodka. (O bolesti, ktorá celé podujatie sprevádzala hádam ani nemusím hovoriť.)Nič to, veď nohy sa ukľudnia a raz za šesť týždňov – pre krásu treba niečo vytrpieť. Šesť týždňov – no iste. Neviem, možno mám mimoriadne schopné korienky, či folikuly, ale šesť týždňov sa v mojom prípade scvrklo na asi šesť dní a to sa ešte poniektoré korienky pekne zapálili – čiže ani táto zamatová metóda veľmi nepresvedčila.
A tak som opäť skúsila niečo nové – tento krát voskové papieriky. Výsledok bol taký, že som ostala celá vosková a aj chĺpky z väčšej časti na svojom pôvodnom mieste.
Túto metódu som tiež už nezopakovala.
Ako roky šli, vyskúšala som ešte aj krémy, a horúce vosky ale ani tie ma nepresvedčili a tak som chtiac – nechtiac ostala verná žiletke.
No napriek dlhoročným skúsenostiam, nejaké tie rezné rany si vyrobím vždy, hoci ich výskyt a rozsah je predsa len už minimalizovaný.
Dnes som sa však ponáhľala. A zobrala som si čerstvú žiletku....
Ešteže mám v kúpeľni po ruke pre tieto účely náplasť v spreji, povedala som si, keď som zbadala, ako mi zas ušla ruka. No i napriek tomu, že som minula asi pol nádobky, krvácanie nie a nie zastaviť. Bolo treba na rany priložiť niečo pevnejšie...
Siahla som teda po vate. Blbé je však to, že náplasť v spreji zanecháva pokožku lepkavú a na lepkavom podklade zas pekne drží vata - a tak mám oholené nohy, ktoré pripomínajú bradu deda Mráza.
Žiletka v mojich rukách je skutočne nebezpečnou zbraňou, nástrojom opakovaného sebakaličenia. Opäť budem nejaký čas nosiť výhradne nohavice ... Ešte že už je po lete.