Žmúril som oči. Medzi dvoma kopcami v doline ležala malá dedina. Bol tam kostol a strom s červenými jablkami. Obloha bola pokrútená a farby poprehadzované nelogicky, tak ako dokáže vietor a ťažké mraky. Pršalo na tom obraze, to bolo jasné. No mal som pocit, že tie kvapky padajú zo zeme do oblohy. Pod obrazom a pri stenách v čakárni, boli kreslá potiahnuté hnedou koženkou a pri oknách jediný kvet v tej miestnosti. Mal dlhé, teplom zošúverene listy, pokrútené viseli až do črepníka a dotýkali sa suchej zeminy.
Čakal som, pretože som sa neobjednal. Nezvolil som si čas, kedy, nechal som to na náhodu. A ten časový priestor, ktorý vznikal, dával možnosť s tej čakárne sa vytratiť. Rozmyslieť si to. Vedľajšie dvere, susedná ambulancia bola logopédia. Na hnedom kresle, pri tom suchom kvete sedela žena, jej syn pobehoval od okna ku kvetu. Naberal vodu do papierika od cukríka, z mokrej parapety, cez pootvorené okno.
„Maminka ešte pár kvapiek," povedal chlapec. Sledoval som ďalej obraz. „neboj nenakvapkám na zem." Do ambulancie, kde som čakal, vošiel ďalší pacient. „Naozaj? Ako to môžeš vedieť." Pýtal sa chlapec. „Ale mami..." Prosíkal. Prichádzalo to pomaly. Zistenie, že v tom dialógu chýba ženský hlas. Hlas mamy.
Na tom obraze stále pršalo do oblohy. Tá mama pozerala na svojho syna a ticho sa smiala. Otvárala ústa, chlapec odčítal z pier. Slová mamy sa dajú vidieť, cítiť v srdci. Dá sa to naučiť, mama to dokáže.
