Skôr než si sadol, označil dokrčené cestovné lístky. Potom s problémami zložil náklad a usadil sa. Ľudia obchádzali jeho rozmernú batožinu. Žena, ktorá oň zakopla sa jedovala.
„Čo tam pre boha máte?" A nahnevane si masírovala členok.
„Mramor." Povedal a usmial sa. Žena len pokrútila nechápavo hlavou. Na ďalšej zástavke nastúpila mladá mama s malým synčekom. Chlap uvoľnil miesto malému chlapcovi. Potom sa sťažka pokúsil potiahnuť svoj vak. Mladá mama mu pomohla.
„Ale je to ťažké!" Prekvapene zhodnotila váhu, ktorú zatlačila.
„Mramor." Utrúsil chlap a pevnejšie sa chytil tyče.
Viezol sa ešte pár zastávok, prikovaný k držadlu. Jednou rukou neustále kontroloval svoj náklad, aby sa neprevrhol. Keď vystupoval, nevládal ho zniesť dolu schodmi. Chalan na zástavke mu ochotne pomohol.
„To čo tam je?" Zafučal, keď sa domordoval s vakom a vyložil ho na kraj chodníka.
„Mramor." Odpovedal chlap a kúsol si do spodnej pery.
„Luxus do bytu?" Zaškeril sa ironicky ešte chlapovi do tváre, ktorý mu ďakoval.
Chalan mu pomohol vyložiť náklad na ramená. Chlap prešiel na inú zástavku, kde nastúpil do autobusu. Už si nesadal. Nebolo to ďaleko, za mestom vystúpil. Vyšliapal strmým chodníkom do kopca. Remene sa mu zarezávali do ramien a studený vzduch mu fúkal do tváre. Došiel na miesto. Na malej lavičke sa zložil, pripravil lepidlo a skrutky. Potom uvoľnil náklad, ktorý niesol, zo zovretia vaku. Mramorovú dosku pripevnil na miesto kam patrila. Vygravírované písmo na doske vytváralo drobné zakrútené tiene. Tie sa spájali do písmen a čísiel.
„Luxus pre teba." Povedal šeptom chlap. A zamyslene sa pozrel na tie písmená, ktoré vôbec nevedel prečítať.
