Keď sa vrátil, ešte sa na zafarbenom linoleu, ligotali malé kvapky. Akoby nechceli uschnúť. Zmätene odrážali biele steny izby. Jednu nabral do vreckovky. Roh sa nechápavo skrútil. Zvlnila sa jemná buničina. Keď dieťa spí, tak uteká záhradou. Má obviazané kolená a na lakti chrastu, ako narazilo. Ako sa šmyklo na rozviazanej šnúrke tenisiek. Druhú kvapku nabral na ukazovák. Mäkko priľnula ku koži. Vtekala do pórov. Vnikala dnu, pretože vedela čosi o bezpečí. Tretiu nechal tak. Nech ukáže, čo dokáže. Vtedy prekvapí každý pohyb. Ľaká sa toho svojho. Keď chladnička zastonala, uznanlivo kývol, obložená chladom nemôže prehovoriť. Hypnotizuje ju nech sa zmení, no kvapka je pokojná. Nesmrteľne vzdoruje nástrahám tepla. Keď dieťa spí dokáže čokoľvek.
Potajme zoberie mobil mame. Zmení tam meno, to, čo tam pribudlo len nedávno, na tak známe. Na meno svojho otca. A myslí, že to stačí. On ho pochváli a cíti, že ho hladí po tvári. Vzápätí ho karhá. Nech vie, čo je súkromie toho druhého. No neprestane žasnúť, čo dokáže a čo všetko vidí.
Keď dieťa spí tak letí. Letí okolo teba. Aby bolo počuť zvuk rozrážajúceho sa vzduchu. Aby bolo vidieť rýchlosť. Aby sa ti mohlo pozrieť do očí, keď odvážne naberie výšku. Nechaj dieťa spať. Ty predsa ho len budíš? Tak dotykom. Nie slovom. Zober ho za ruku a preveď ho tým čo treba povedať. Zo svojich rúk mu sprav krídla.
