Každú druhú sobotu ráno prišiel pre neho otec, odchádzali niekam preč. Smial sa a podskakoval na chodníku. Otec ho držal za ruku a snažil sa nemračiť. Nasadli do auta a vrátili sa v nedeľu podvečer. Vyprevádzala ich silueta tváre na záclone bytu v ktorom býval s mamou.
Boli dni keď vôbec nešiel von. Pozeral som na okno jeho izby, na záclonu a videl ako tam stojí potajme a sám. Niekedy som vošiel zadným vchodom do jeho domu. Tam brána nebola zamknutá. Vybehol som na jeho poschodie a trikrát som zabúchal na zábradlie schodiska. Prišiel a rozprávali sme sa. Hovoril o tom, ako veľmi sa podobá na otca, že spí ako on a majú rovnakú chôdzu. Vraj majú podobné hlasy, oči a vlasy. Vravievala mu to mama. A často. Zvyšovala pritom hlas, mávala rukami a zlostne ukazovala niekam do prázdna.
Jeden podvečer som ho za záclonou nevidel. Ležal na nosidlách, ktoré nakladali do sanitky. Ležal nehybne, keď doktor privrel dvere.
Ubehol mesiac a on opäť začal hrávať futbal. Veľkými deravými teniskami dával fantastické prihrávky a nádherné góly. Bol to on. Trochu smutný, trochu veselý. No nepodobal sa na nikoho. Vriaca voda, ktorou sa naschvál obaril ho zmenila.
Vo štvrtok pre neho prišiel otec. Držal sa ho za ruku. Smial sa a skákal. Otec v druhej ruke držal veľký kufor. Odišli autom a až kým bolo vidieť, sme si mávali. Na rozlúčku. Vedel som, že už nevyhráme žiaden zápas. Tušil som, že sa už nikdy nevráti. Niečo z neho ale nikdy neodišlo. V ten večer prievan rozbil okno na jeho izbe, vytrhol záclonu. Keď som ráno išiel do školy videl som dieru do paneláku, do bytu. Ako vyrazený zub. Ako jazvu, ktorá sa nikdy nezahojí.
