Kamarát mal tričko, na ňom tri pásiky a skutočné rifle, modré ako letná obloha nad ich hlavami. Keby mal také; pomyslel si; to by bolo, všetko by bolo inak. No mohol si len vyhrnúť rukávy na svojej bielej košeli a zasunúť ruky do vreciek tesilových nohavíc. Keby mal také veci; neprestal snívať.
Večer, keď už všetci išli domov, zamieril aj on, okolo Dunaja. Kopal do kameňov šnurovacími topánkami a celkovo sa cítil mizerne. V ten večer našiel igelitovú tašku. Keď do nej pozrel, rozžiarili sa mu oči. Bola tam polokošeľa s krokodílom, mramorové rifle a bledomodré tenisky. Okolo nik, bol sám. Doma to hodil do pračky vyprať a pri sušiaku čakal, kým to vyschne. Oblečenie mu sadlo ako uliate, aj tenisky so skákajúcou pumou. Všetko ako nové. Takto vystrojený išiel do parku na stretnutie s kamarátmi. Cítil sa inak, mal pocit, že je iný. Zbadali ho už z diaľky. Chalani závistlivo zazerali. A dievčatá? Tie znalecky hladili materiál jeho odevu, stojac okolo. Rozdiel s predchádzajúcim dňom bol citeľný.
Policajti v zelených uniformách prišli v priebehu pol hodiny a naložili ho do auta. Po tretej facke vo vyšetrovacej miestnosti, bol pripravený sa priznať k čomukoľvek. Aj k tomu, z čoho ho obviňoval ten chlap, že pred dvoma dňami sa pokúsil takto oblečený prekročiť hranice do Rakúska. Až o niekoľko hodín uznali, že tie veci naozaj našiel a hlúpo sa do nich obliekol. Zabaleného v deke ho odviezli domov.
Po týždni sa odhodlal ísť von. Pripravil sa na výsmech od kamarátov a úškrny dievčat, ale všetko bolo inak. Kamaráti ho uznanlivo tľapkali po ramenách. Sadol vedľa Mahulieny a Júlia mu sadla na kolená. Rozprával dlho a všetci ho zaujate počúvali. Večer odprevádzal Júliu domov, mal na košeli vyhrnuté rukávy a ruky vo vreckách tesilových nohavíc. Keď sa mu podarilo dobre odkopnúť kameň z chodníka, Júlia sa zasmiala.
