Bola mladá a bola krásna. Mala nádherné blond vlasy a modré oči. Práve pozerala na oblohu nad železničnou stanicou, na to, ako sa noc snaží zhasiť lampy na peróne. Do kupé vošiel on. Mladý, hlava hore. Sediac sa spýtal, či je tam voľné. Ona stihla prikývnuť, pozrieť na jeho gitaru zabalenú v plátennom obale, potom do očí. Oči sa streli a hneď v nich spoznal priestor, kde by sa chcel navždy ocitnúť. Roztriasol sa mu hlas, aj keď nič nehovoril. Jej pokožka, vo svetle lámp svietiacich na peróne, žiarila mäkkým svetlom.
„Nasledujúca stanica Košice." Povedal hlas z ampliónu a vôbec nekorešpondoval s atmosférou v kupé.
„Dáš si zemiaky alebo ryžu." Zaznel zmenený hlas v kuchyni.
„Zemiaky, ak môžem." Toto bol jeho hlas.
Ona pozrela na neho a vnímala, ako sa jej rozochveli ruky a pocítila červeň v tvári, keď sa na ňu pozrel. A keď vybral gitaru a začal hrať, uvedomila si, že sa chveje celá. Keď začal spievať, tie slová šepkal priamo do jej duše. A srdcia sa vlnili v rytme gitary.
„A čo bolo ďalej?" Zas jeho hlas, trochu tlmený sústom jedla, jasne naznačil, že chce počúvať ďalej. Hlas s kuchyne s celou postavou prešiel do obývacej izby, kde on večeral pri jedálenskom stole.
„Pár krát sa ešte stretli v tom vlaku... a potom boli celý život spolu," povedala „v dobrom aj v zlom."
„Ako v rozprávke..." Utieral si servítkou ústa, šípiac kam mierila s dovetkom.
„Pamätáš, ktorá to bola pesnička?" Spýtala sa ona.
„Samozrejme, že áno." Odpovedal on a tváril sa, že si pospevuje melódiu, ktorú hral na gitare pred polstoročím. Tú, ktorú už dávno zabudol. Pretože vedel, že jej na tom veľmi záleží.
