Deti sa tešili. Utekali cez celú šírku námestia, vyhýbali sa ľudom. Keď dobehli na koniec, prudko sa otočili a snažili sa pribehnúť zozadu k lavičke a vystrašiť svojho otca. Pár metrov za lavičkou, jeden z chlapcov padol. Skrútil sa na zemi, až sa zaprášilo. Ostal sedieť na dlažbe, držal si koleno a nahlas plakal. Vzlykal a šúchal si ranu schovanú pod nohavicami. Druhý chlapec nehybne stál, previnilo pozeral smerom na otca a čakal na jeho reakciu. Sklonil hlavu a ruky si spojil pred telom. Otec bol muž činu. Jeho reakcia sa mi nepáčila. Hodil noviny na lavičku, podišiel k chlapcovi a vlepil mu bolestivú facku. Chlapec sa chytil za líce a začal fňukať. Plakali dvaja. Niektorí ľudia zbadali čo sa stalo. Krútili nechápavo hlavami. Všimol si to i pán v klobúku, ktorý tadiaľ prechádzal s dvoma cestovnými taškami. Zastal vedľa toho otca. Položil tašky na zem, zložil si klobúk. Postavil sa pred neho, a švihom, ktorý som vzhľadom k veku neočakával mu uštedril facku na ľavé líce. Otec detí sa striasol. Pozeral prekvapene na toho pána pred sebou, ako si nasadzuje klobúk.
„Aby si vedel ako to bolí." Povedal ten pán, zdvihol tašky a pokračoval ďalej, akoby sa nič nestalo.
Chlapec si na zemi ticho šúchal koleno. Zrejmý vinník toho pádu, druhý chlapec sledoval potajme svojho otca. Čakal čo urobí. Ten popod obočie pozeral po okolí. Kto to videl a kto sa ešte pozerá. Zavelil na odchod. Kráčal vpredu, nasledovali ho obaja synovia. Zatiaľ čo on zamyslene pozeral pred seba, chlapci štuchali prstami do seba. Potkýnali sa a na konci námestia preskočili prázdnu lavičku.
