Časy, keď sa v pivnici panelákov uskladňovali kompóty, zemiaky, jablká a iné dobroty, sú nenávratne preč. Tie časy zmizli spolu s lekvárom z poličky. Dnes sú to dva metre kubické nerozhodnosti, vyhodiť, alebo nie. Niekedy úložný priestor pre predmety, ktoré naozaj nikto nechce ukradnúť, alebo pre veci, ktoré ti môžu byť ukradnuté.
S vianočným stromčekom v ruke som odomkol visiacu zámku malého priestoru. Mám tam uložené predmety podľa presne definovaného systému, ktorý využíva každý milimeter. Manipulujem nimi dômyselným systémom, niečo ako rubiková kocka. Naposledy som tam priniesol rotopéd, keď doslúžil a ja som si kúpil naozajstný sušiak na prádlo. Čakal som, či sa snáď niekto neulakomí. K zoznamu vecí ktoré sa určite nekradnú, k umelému vianočnému stromčeku, satelitnej anténe a k motyke, som pripísal rotopéd.
Keď som všetko uložil, pri nohách sa mi objavila myš. Nie, nebola biela, bola skutočná ako poldecák. Pozrel som na ňu prekvapene, malými očami si ma hladne premerala. Čo žereš? Opýtal som sa citlivo, pretože v tých pivniciach už určite nič pod zub nenájde. Pre istotu som okom fľochol na rotopéd, či s neho nie je odhryznuté.
Prišlo mi jej ľúto, chcel som ju niečím ponúknuť. Rukami som šmátral vo vreckách nohavíc, či tam nemám slaninu a chlieb. Našiel som iba žuvačku, ovocná bola, dvakrát vypraná, tak som jej ju hodil. Ovoňala, zobrala do tlamy a pobrala sa preč, do tej svojej diery v stene. Celý večer bude ležať na starej ponožke, s labami pod hlavou a pozerať víťazne, hoc lačno, na strop. Ostatné myši budú chodiť okolo a závistlivo sa vypytovať. Čo žuješ?
