Čakan

Kamarát mi k tomu požičal montérky svojho otca, vzorne uložené v skrini, rôznej farby. Ako burzový maklér svoje obleky, tak on si svoj pracovný odev roky uchovával a na dôchodok šanoval. Všetky montérky s trakmi. Krátko po vojenčine prestal používať pás na upnutie nohavíc, pretože to prestalo byť komfortné. Bránil som sa im, nechcel som drať také vzácne relikvie, navyše som v nich vyzeral dosť stratene.

Oni snáď na tom dvore ani nemali hlinu, len kamene, šutre, skaly a balvany. Čakan po záseku škrípal, lietali iskry a niekedy sa len tak odrazil a snažil sa ma zasiahnuť. V takej záhrade podľa mňa nemôže žiť krtko, jedine ak by mal svoje lopaty osadené diamantmi.

Spravili sa mi mozole. Pyšne som ich nosil po dedine. Podával ruku na zoznámenie zvedavým deťom, starcom, chlapom od vedľa. V každom dome kamarátova rodina, známi, zvedaví na prišelca, čo sa s čakanom zadarmo lopotí celý deň. Zajtra idem ďalej, mal som len cestu okolo, opakoval som vysmiatym dievčatám. Aj v krčme som pozdravil pár chlapov. Pučili mi dlaň koženými zverákmi svojich rúk a búchali po ramene v snahe vytriasť zo mňa dušu. Objednávali krátke nápoje a ja som sa bránil, a bránil.

V Bratislave som bol potom v Auparku. Pršalo, alebo bolo teplo, nepamätám si ten podstatný dôvod prečo som tam zablúdil. Zdravil som koho som poznal a kdekomu ruku podal, tak ako sa patrí. Kde kto sa zháčil pri mojich mozoľoch. Cvičil som činkami, odpovedal som pohotovo, nedal som si rukavice. Nehanbil som sa za mozole, ale nemal som chuť vysvetľovať, čo je to čakan.