Chcel som ísť pešo, po žltej značke, nebolo to ďaleko. Ale chlapík pred krčmou mi povedal, že bude pršať. Dva dni dozadu by som podobných meteorológov ignoroval. Pozrel by som do mobilu, aké počasie predpovedá aplikácia. Ale zistil som, že okrem slabého signálu operátora, je slabá aj znalosť rozmarov miestneho počasia. Predpoveď štamgasta som akceptoval.
Autobus zastavoval na nepredvídateľných miestach. Zastávka autobusu bol strom, alebo len poľná cesta vedúca niekam do lesa. Uprostred lesa autobus zastavil pri chlapovi. Spolu s ním do autobusu vstúpila vôňa ihličia, dymu a pálenky. Chlap sadol vedľa mňa cez uličku. Z hlavy zložil klobúk a kedže bolo neskutočne horúco, na kabáte si rozopol vrchný gombík. Dobre je. Zahlásil, oprel sa a zaspal.
Zo všetkých ľudí, ktorí sa viezli sršala pohoda. Tí čo driemali, sa usmievali, tí čo sa rozprávali, hovorili pomaly. Aj vodič autobusu zdieľal túto atmosféru. Vozidlo viedol skúsene a zručne sa vyhýbal dieram na ceste, tým ktoré vrhali tieň. Iné ignoroval. Zrazu zastavil. Naľavo lúka, napravo les. Otvoril dvere a vystúpil. Pomyslel som si, že fazuľová s párkom možno nesadla, keď sa stratil v lese. O chvíľu sa s úsmevom vrátil. V rukách držal dva dubáky, veľké ako slnečníky.
Na konečnej autobusu, kde som chcel vystúpiť, začalo pršať. Šofér ma nechal sedieť kým prestane. Vybral drevený lopár a začal tie dubáky krájať na tenké plátky. Rozprával o svojej práci, o krajine okolo a jeho pokojný hlas pôsobil ako sedatívum. Keď dokrájal, začal kúsky húb pietne ukladať na noviny. Na správy zo sveta a z domova.
